Pri čom ich prichytiť? No predsa pri jedle. Ide o vyznavačov hnutia, ktoré svoj myšlienkový postoj založilo na protipóle s americkým „Fast Food“ a ktoré vzniklo v Európe. Nazýva sa „Slow Food.“ Nie je to len také lážo-plážo združenie. Slow Food International Association (http://www.slowfood.com) si za svoje logo zvolilo slimáka. Možno chceli aj korytnačku, neviem, ale potom asi videli film o Ninja Turtles a tie sú veru dosť rýchle…
Prekvapením pre mňa (osobne) bolo zistenie, že táto „non-profit, eco-gastronomic member-supported organization“ so sídlom v Taliansku vznikla už dávno, ešte v roku 1989.
Hlavná myšlienka, o ktorú tomuto združeniu ide je naozaj sympatická: treba bojovať proti fastfoodovému štýlu života, lebo fast food je zároveň aj fast life a všetky tie hamburgerárne a im podobné podniky vedú k zániku tradičných miestnych jedál (preto je centrála v Taliansku!) a ľudia, ako rýchlokonzumenti pásovej výroby potravín sa už ani nezaujímajú čo jedia, odkiaľ ich jedlo pochádza, ako chutí a ako takýto spôsob stravovania ovplyvňuje zvyšok sveta. No, niečo na tom bude, ale aj tak je všetkým jasné, že slovfuďáci s týmto dieru do sveta neurobia. V takej Amerike, ktorú si nemožno predstaviť bez „najväčšieho objavu 20. storočia,“ plastového pohára (s kávou), ale nielen, veď už to platí aj u nás, pri uponáhľanom spôsobe života, keď chceme stíhať všetko, aj prácu, aj rodinu, aj dovolenky a zábavu si zriedkakedy po latinsky povieme Festina lente. Ponáhľaj sa pomaly! A vychutnaj si to jedlo, čeče! Sme to, čo jeme. A ako to jeme. My to vieme. Ale holt, holka, čo s tým narobíš? No a v iných kútoch sveta, kde hlad nevie čo je pardón, je rýchlosť konzumácie stravy možno jedinou istotou, ako sa najesť. Smutné. A pochopiteľné, lebo keď sa v duchu prenesiem do roku 1989, keď hnutie vzniklo, bola to doba, keď som žil ešte v Rumunsku a u nás sme sa vtedy tiež všetci snažili zjesť to, čo sme mali, to, čo bolo práve dostať v obchode alebo (najistejšie) po známostiach pod pultom...
Na webstránke Slow Foodu sa dočítate, že majú aj termíny ako Slow Talk (niekedy rozprávame tak rýchlo a tak veľa, že nedokážeme počuť múdrosť iných) a že už majú vyše 80 000 členov po celom svete. Ktorých zásadou je jesť a piť pomaly a čo najviac si vychutnávať to, čo sa stráca v našom vnútri. Ale nejde len o chuťové bunky! Hnutie razí teóriu, že príprava pokrmov je spoločenská záležitosť a preto sa všetci tí, čo jedia, musia tešiť aj z procesu prípravy jedál, spolu so svojou rodinou, priateľmi, partnermi či známymi. Vraj to utužuje kolektív a pozdvihuje jedlo na vyššiu úroveň. Myšlienka pekná, ajaj, už chápem všetky tie podnikové barbecue party, ale aj tak mi to zaváňa utópiou. Predstavte si váš obyčajný pracovný deň. Je tam čas a priestor na spoločné varenie, pomalé vychutnávanie si jedla a vhodnú konverzáciu k tomu? Ja, keď privriem oči, tak sa mi vybaví scéna s dlhým stolom v šľachtickej rodine, kde po údere gongu všetci vedeli, že nastal posvätný čas večere... No, možno ešte cez víkend sa čosi podobné dá stihnúť. Ak sa zas raz nenajeme/nenajete v Ikei (kotbullar) či iných podobných šopingcentrách prichystaných na rodinné víkendové „výlety.“
Minulý rok časopis Business Week na margo slovfúdového združenia uviedol, že v konečnom dôsledku tu ide o viac. O oveľa širšie hnutie s názvom Slow Europe. Prečo slow? Prečo potreba brzdiť? Má to niečo s rozširovaním únie? Nuž, všetko toto „slow“ je rezultátom príliš šialeného rytmu globalizácie, ktorá narastúc do gigantických rozmerov valcuje tie „menej významné“ hodnoty (málo profitové). Ako sú spomínané lokálne špecifiká. Slow aj preto, že ľudia dneška sú príliš posadnutí túžbou mať a keď mať, tak mať veľa a hneď. Fast. Polopate: materiálno zahnalo do kúta iné kvality ľudského života. Business Week si pritom dovolil nešetrný útok na americký štýl práce a produktivity, keď uviedol, že takí Francúzi pracujú menej (ten ich sporný 35-hodinový týždeň) ako Američania, ale sú výkonnejší od Amíkov či od Britov. Toto nechám na posúdenie ekonómom, do toho až tak nevidím, ale časopis to isté tvrdí aj o Nemcoch, ktorí vo viacerých podnikoch zaviedli iba 28,8-hodinový pracovný týždeň, pričom ich produktivita vzrástla o 20%! Pôsobivé! Filozofia pracovať menej ale vyrobiť viac (s dôrazom na presnosť, detaily a menej stresu!), označená ako „slow attitude“ už začala zaujímať aj samotných Američanov, ktorí sú známi tým, že pracujú veľa, rýchlo a okamžite.
K čomu spejú tieto úvahy? Zástanci slow attitude tvrdia, že menej hodín v práci znamená viac hodín doma s rodinou a tak sa zvyšujú aj šance na slow food a trebárs aj na jeho spoločnú prípravu. Znamená to však návrat ku konkrétnemu pojmu TERAZ a TU a nie vágne NIEKEDY, POTOM a NIEKDE, ktoré definuje naše pachtenie sa za lepším životom. A za infarktmi. Znalci hovoria, že TERAZ je jediný čas, ktorý naozaj existuje! Zajtra môže, ale nemusí byť… Je to návrat ku starolatinskému Carpe diem, uži si dňa, takže slowfuďáci nič nové nevymysleli. Ale aj tak je mi sympatické to o čo sa snažia. Chápem. Nemusím zrovna vstupovať do ich hnutia, ale občas sa rád mením zo Slováka na Slow-áka. A vychutnávam si tie „spomalené“ obyčajné každodenné chvíle. Je to dobrý pocit!
A na koniec trochu Lennona. John, raz povedal: „Život je to, čo sa deje v čase keď plánujeme budúcnosť.“ Mal by sa čo aj post-mortem stať čestným členom hnutia Slow Food. Veru.
