Kosovo je citlivá téma. Všetci novinári či aktivisti rôznych mimovládnych neziskoviek (ľudské práva, sloboda, charita a tak), ktorých poznám a ktorí boli v Kosove tvrdia, že si nevedia predstaviť nič iné ako nezávislosť pre tento kút sveta. Všetci moji známi zo Srbska a aj slovenskí krajania z Vojvodiny (tiež historická provincia Srbska) tvrdia, že nič horšie tento kút sveta nepostihne ako nezávislosť Kosova.
Pravdu ťažko hľadať. Vo vojne pravda umiera ako prvá a v Kosove sa veľa bojovalo. Je však krátkozraké za všetky svinstvá v Kosove viniť Srbov. Tamojší Albánci majú na svedomí priveľa mordov a násilia, aby sa o nich hovorilo iba ako o obeti. Kauzalita je v Kosove bez konkrétneho vinníka – v rovnici príčín a dôsledkov majú maslo na hlave obe strany. A možno aj tretia ak ňou myslíme konkrétne mocnosti Západu, ktoré sa zas ponáhľajú porozbíjať čo sa (ešte) dá na Balkáne.
V polovičke deväťdesiatych rokov, za Clintonovej vlády a diplomatického snaženia madam Albrightovej, ešte predtým ako Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK) dostala oficiálnu podporu zo strany USA som sa v akomsi po anglicky písanom časopise dočítal, že rozviedky západoeurópskych štátov (napr. Nemecko, Švédsko) varujú USA pred spoluprácou s ľuďmi združených v UCK. Argumenty boli jasné - ide o živly zapojené do siete medzinárodného organizovaného zločinu: obchodovanie s bielym mäsom, pašovanie drog a narkotík, nelegálne obchodovanie so zbraňami. Aj napriek týmto „výstrahám“ sa UCK pre Američanov stala dôveryhodným spojencom a z kedysi zle vyzbrojenej bandy regulérna armáda. A Hashim Thaci sa z vodcu banditov dopracoval na premiéra v drahom obleku.
Pamätám, ako v tom čase jedna z mojich kamarátok z intráku v lete brigádovala v Nemecku. Dobrý zárobok popri štúdiu, hoci aj v pizzerii. Ktorej majiteľom bol kosovský Albánec. A ktorý jej a iným Slovenkám viackrát bez ostychu povedal, že musia makať, lebo 15 až 20 percent tržby posiela domov pre UCK. Tak ako všetci jeho krajania z Nemecka. A nedialo sa to tak len v Nemecku. Keď som sa na to pýtal kamaráta-čašníka v Blave pracujúceho v centre v podniku s albánskym pozadím naznačil, že aj naši Kosovčania odvádzajú svoju čiastku pre „záujmy domoviny.“ Ani nevieme koľkými pizzami, pivami a kávami (a v ktorých podnikoch) sme pomohli k nákupom zbraní pre UCK...
Môj bývalý spolubývajúci z prenájmu a kolega Rasťo si ako tému doktorskej práce zvolil „Politické príčiny rozpadu Juhoslávie.“ Je z Vojvodiny a o udalostiach na Balkáne vie viac ako bežný Slovák a píše o nich do novín už roky. Ukázal mi podklady s demografickými indikátormi okolo roku 1920, keď v Kosove bolo vyše 70 % Srbov. Dnes je v tejto provincii pomer 90 : 10 v prospech Albáncov. Do istej miery si za to môžu aj Srbi, ktorí po druhej svetovej vojne húfne odchádzali z ekonomicky málo rozvinutého kraja za lepšou prácou a možnosťami do Belehradu a iných končín Juhoslávie. Najmä mladí ľudia, v podstate celé rodiny. Kým albánska populácia zostávala skôr na mieste a vďaka tradícii mnohodetnosti jej počet narastal. Koncom osemdesiatych rokov, keď už bola jasná demografická inverzia (ale nebolo to ešte 90:10) a začali byť citeľné národnostné trenice (v celej Juhoslávii) sa nanešťastie Slobodan Miloševič politicky zviezol práve na Kosove a Kosovčanoch. Jeho silácke reči sa dobre počúvali. Miestnych Srbov – z Kosova, ale nielen – totiž už vtedy dosť iritovalo, že Albánci, majúci štatút občana tej istej krajiny a teda aj tie isté práva a povinnosti, vedome ignorovali srbské úrady a úradníkov, počnúc policajtmi a končiac daňovákmi. V takejto „hustej“ atmosfére zápletiek bolo viac ako dosť. Ešte predtým ako (po vojne v Chorvátsku a Bosne) prehovorili zbrane. Čo malo za následok zásah jednotiek NATO. Ktoré tiež neboli vždy čisto vojensky efektívne a najmä kóšer. Keď došlo ku masakre na albánsky utečenecký konvoj (traktory a vlečky s ľuďmi a ich narýchlo zbalenými vecami) najskôr svet za vinníkov označil Srbov. Ako ináč? Aby sa neskôr zistilo, že si americkí piloti stíhačiek pomýlili traktory s transportérmi. Z takej výšky (kde ich nemožno zostreliť) je vraj omyl možný... To bolo v tom istom období, keď sa aj v Belehrade pomýlili a poostreľovali čínsku ambasádu. A keď jedna zo zatúlaných striel došla až do Sofie, hoci Bulhari „držali krok.“ Z tých časov – náletov NATO na ciele v Srbsku - si pamätám na jeden vtip, ktorý vznikol v Novom Sade. Lietadlá s bombami prilietajú vždy večer pred ôsmou. No a raz neprišli. Ľudia vyšli z krytov a začali sa pýtať na adresu stíhačov: „Čo je? Kde sú? Hádam sa im niečo nestalo!“ Smiech cez slzy. Ďalší z vtipov z toho obdobia, ktorý svedčí o balkánskej mentalite a zároveň tragédii je takýto: Dragan píše Clintonovi „Je pravda, že každá bomba, čo nám zhadzujete do záhrad, stojí milión dolárov?“ Clinton odpísal, že áno bomba toľko stojí, načo Dragan poslal ďalší list: „Tak prečo hádžete bomby? Zhoďte nám dolu milión dolárov a uvidíte, my sa už pobijeme sami...“ Niet nad drsný humor. Hoci obyčajní ľudia z Vojvodiny, na míle vzdialenej od hrôz Kosova dodnes nepochopili, prečo spojenci bombardovali mosty v Novom Sade, obyčajné civilné továrne či chemickú rafinériu.
To bolo pred vyše desiatimi rokmi. Už vtedy Srbi cítili, že zrejme strácajú Kosovo, no bolo tu medzinárodné spoločenstvo, EÚ a KFOR a OSN, ako akýsi garanti, že sa veci raz možno dajú do poriadku. Nedali. Po odchode srbských jednotiek z Kosova sa vo vlne revanšizmu masakrov na srbskom etniku (a aj na Rómoch) dopustili Albánci, čo zas nikdy nezabudnú Srbi. Ako to výstižne naznačil jeden slovenský básnik na Balkáne sa biblické oko za oko a zub za zub zmenilo na „okno za okno a zrub za zrub.“ A dlho to bude bolieť.
A bojím sa, že ak Kosovo jedostranne vyhlási nezávislosť, čo je takmer isté, staré boľačky nezaniknú, ale ešte viac sa rozjatria. Už teraz sa začína hovoriť kto je s kým (Rusko so Srbskom a USA, Veľká Británia a Francúzsko s Kosovom), kto proti komu, prípadne kto nie je s kým, čo platí najmä pre Európsku úniu. Slovensko drží primát v tom, že prvé na rovinu povedalo NIE kosovskej jednostrannej nezávislosti. Ale hoci prvé, nie je samo. Jasné NIE hovorí aj Grécko a Cyprus a ešte aj Rumunsko. Už sú to 4 štáty EÚ. Lebo kosovský akt BUDE PRECEDENSOM. Gréci vedia svoje v súvislosti so Severocyperskou tureckou republikou, kde po vojne z roku 1974 bolo presídlených tisíce Turkov z pevninskej Anatólie. Rumunsko má problém v srdci krajiny, kde v troch okresoch žije 80 až 90 % maďarsky hovoriaceho obyvateľstva a niektorí jeho politici tiež rečnia o autonómii, sebaurčení a podobne. Okrem toho je pri rumunských hraniciach územne rozpoltené Moldavsko, čo vďaka povahe režimu v Podnestersku neustále generuje napätie. Ak bude Slovensko, Rumunsko, Cyprus a Grécko (možno aj ďalší) principiálne trvať na svojej pozícii NO a Briti a Francúzi na YES, ťažko budú tí čo váhajú (Nemecko, Španielsko) v Bruseli volať po potrebe jednotnej politiky v tomto smere. Barroso už teraz márne volá po jednotnom postoji. Načo je potom únia, keď sa nevie dohodnúť na tak vážnych veciach? Ako sa to vyrieši? Za cenu akých kompromisov a ústupkov? Môže to rozdeliť EÚ na dva tábory? A ak áno stojí Kosovo za to?
Okrem toho môže vzniknúť zaujímavá situácia, ak Srbi dodržia sľub (v rámci avízovaných miernych a ostrých opatrení), že prerušia diplomatické styky s každou krajinou, ktorá uzná nezávislé Kosovo. Tak ako to robí Čína v súvislosti s Taivanom. Isteže, Srbsko nemá svaly a ekonomiku Číny a Srbi okrem toho poškuľujú aj po členstve v EÚ a potrebujú západné investície na obnovu krajiny, tak možno ide iba o mútenie vody, ale ktovie? A hoci srbský prezident Boris Tadič sľúbil, že po jednostrannom akte Prištiny Srbi nepoužijú silové riešenie, podľa mňa budú tlačiť na to, aby sa aspoň malý kúsok Kosova, ten na severe kde žije 100 000 Srbov dostal späť do lona matky Srbije. Podľa toho istého metra a princípu akí použili Kosovčania – je nás tu viac. Ak by si chcel Belehrad posilniť v tomto smere rokovacie pozície, mal by rýchlo, kým je ešte Kosovo oficiálne súčasť Srbska poslať na sever provincie niekoľkotisíc navrátilcov. Ale v úvahách sa môžeme uberať ešte ďalej. Ak bude kosovský krok úspešný a svet (USA, Briti a spol.) to dokáže ustáť aj napriek nevôle Ruska, kto zaručí, že sa nezobudia aj Albánci v macedónskom Tetove? Podľa albánskych máp až tretina Macedónska patrí im. A pekne po poriadku, podľa kosovského modelu, sa môžu začať správať aj Srbi z Bosny a Hercegoviny, Lajčák-Nelajčák (ktorý sa naozaj snaží!) a mimo Balkánu trebárs Oseti, Dagestanci, Čečeni a Inguši – preto tá ruská pomocná ruka Belehradu. A čo ak terajším európskym štátom pripomenú úspech Kosova iné, už známe regióny? Baskicko, Sardínia, Katalánsko? Alebo Škótsko, hoci tomu sa to možno podarí politicky. Budú mať zrazu EÚ, USA a OSN dvojaký meter? Nabetón!
Nepovažujem sa za politológa ani futurológa. Nechcem rozvíjať teórie (mnohými obľúbené) že vznikne ďalší moslimský štátik v Európe, ktorý okrem toho možno pomenovať aj štát NATO (ako ho nazval Vojislav Koštunica). Len sa nad týmto všetkým tak ľudsky zamýšľam. Nad dôsledkami možného. A trochu sa bojím. Aby sa chystaný scebár nezmenil na akési Spomienky na budúcnosť. Na to, čo už raz bolo. A bolelo. Lebo veci sa môžu vyvŕbiť celkom ináč ako sa hovorí. Aj napriek ubezpečeniam, že je to jediné možné riešenie, že k sile nedôjde. Takých rečí a sľubov tu už bolo! Človek mieni a... A okrem toho NATO v jednom z operatívnych plánov ráta s rýchlou mobilizáciou a nasadením 16 000 vojakov v Kosove. Ak by došlo k násilnostiam. Aha... Čiže sa pripúšťa tento model.
Kosovskí Albánci už o tri dni „udrú na gong.“ Som zvedavý dokedy bude Európa čeliť otrasom tohto úderu.
