Všetko to začalo celkom nevinne, keď sa moji štyria spolužiaci stretli u Pištu a dali si partiu kariet. Mali sme vtedy okolo šestnásť rokov a snívali o dievčatách: O tých našich aj o tých cudzích, neznámych, ktoré možno čakajú práve na nás. Bratranec Dano odoberal časopis Kamarát, čo u nás v Nadlaku nebola až taká smaozrejmosť, lebo do Rumunska slovenská tlač chodila (hoci s omeškaním, ale to nám nevadilo) iba na objednávku a nie každý si to dovolil. Ja som na tej partii kariet osudovo chýbal, tak ani neviem ako Pišta, Dano, Milan a Jaro dospeli k rozhodnutiu, že napíšu inzerát do Kamaráta. Slovo dalo slovo a Jaro, ktorý mal z celej našej triedy najkrajší rukopis spísal to, čo mu Pišta nadiktoval. Pišta bol považovaný za najmúdrejšieho. A beťári jedni, uviedli tam aj mňa. Adresu a ostatné nacionálie pravdaže vedeli, veď u nás doma každý každého pozná. Pištov otec robil na pošte, zásielka odišla expres a potom sa dlho nedialo nič. Mňa to netrápilo, lebo ja som o ničom nevedel a tak som bol neskutočne prekvapený, keď ma raz po návrate zo školy mam vítala slovami, že mám osemnásť listov z Československa. „Koľko???“ Nechápal som. „A od koho?“ Tak to som už netušil ani za mak.
Nasledovné dni, týždne až mesiace mali naši poštári z nás najskôr zábavu, potom ich dosť štvalo, že musia chodiť doslova s vrecami listov. Najmä naša poštárka to nemala ľahké, lebo ja, Milan a Pišta sme susedia. Inzerát vyšiel poldruha roka po zaslaní listu, v Kamaráte číslo 29, ročník 1986. Netušili sme, čo desiatky, ba stovky slovenských pubertiačok zaujalo na piatich chalanoch z Rumunska. Zrejme popri inzerátoch zo ZSSR sme boli dosť exotickí…
A listy chodili a chodili. Na druhý deň som dostal tuším 32 listov, potom okolo 60 a rekordný deň bol 86 listov a jeden balík. To už šomrali aj naši doma, lebo som s ničím nepomáhal a učenie šlo stranou, keď som len otváral obálky a čumel do listov. Páni, to bolo vzrúšo!!! Možno neuveríte, ale pre nás z Rumunska v tom období boli vaše reálie akoby z iného sveta (hoci taktiež socialistického), priam z inej galaxie. Bol to iný život, to, o čom sme čítali, iné záľuby a zážitky. Naše vzrušenie sa postupne prenášalo na ďalších spolužiakov či mladších súrodencov, ktorým sme ukazovali fotky pekných Slováčok (tak sa u nás hovorí) a postupne sme im dávali stale viac a viac z našej pošty. Nestíhali sme. Čo všetko dokáže malý inzerátik…
Zo mňa si chalani tak trochu vystrelili, lebo urobili ma o čosi mladším a napísali, že si chcem písať iba s dievčatami a že hrám na gitare. Ojojoj, ja, muzikálny antitalent? Je pravda, že som si zhruba v tom čase kúpil gitaru, ale bola to zbytočná investícia. Nemám hudobný sluch. A tak mi devy písali. „Ahoj, volám sa Iveta, mám dvanásť rokov, doma máme psa Harryho a milujem Depeche Mode…“ V podobnom duchu sa niesla väčšina pošty. Ja som sa zo začiatky snažil odpisovať. Všetkým. Po týždni som to vzdal a postupne z asi 40 adries zostali osem a nakoniec iba dvaja, jedna deva a jeden chalan. Robo z Martina mi napísal ako jediný chalan a to sa mi rátalo, tak sme potom korešpondovali dlhší čas a bol dokonca aj u nás v Rumunsku.
Najskôr to bola zábava, to písanie, potom som však strácal prehľad o Ivetách, Zuzkách, Oľgách, Beatách a Katarínach. Pre každú z nich som bol iba jeden Jaromír, ja som však už pri druhom, treťom liste nevedel, ktorá Iveta mi práve napísala. Nesmejte sa, porovnával som rukopisy, študoval pečiatky, či tam nie je mesto odoslania, aby som Ivete z Galanty neodpísal namiesto Ivete z Vranova. Stalo sa to. Že som niektorej neodpísal a druhej dvakrát s takmer rovnakým textom… Blamáž!
Ale čo som ani ja, ani moji spolužiaci nechápali, boli otázky slovenských dev. Takmer každá sa pýtala: „Si depešák alebo metalista?“ Keď sa to opakovalo, začalo nám to byť podozrivé. Prečo sa nás to pýtajú? Veď počúvame oboje. Nakoľko sa dá, lebo u nás nebolo ľahké zohnať západné albumy. To zas boli šokované Slovenky: „Ako je to možné? Musíš byť buď depešák, alebo metalista!“ Trvalo niekoľko vymenených listov, kým sme my v Nadlaku pochopili, že tu máte čosi ako dva nezmieriteľné hudobné tábory.
Ja som zas nechápal, keď sa ma nejedna dievčina v liste pýtala: „Prosím ťa, čo je to načim?“ Ako že čo? Krásne slovenské slovo. U nás na Dolnej zemi časté, iba tu v domovine predkov zaznávané…
A potom tie céčka… „Posielam ti céčka, zozbierala som viacero farieb. Ako pre teba. Urob si z nich náramok, alebo záves.“ Náramok? Záves? O čom to preboha deva točí? Podozrivo sme sa pozerali na vzácne relikvie vysýpajúce sa z obálok. Doteraz som presvedčený, že podozrivé boli aj tajnej službe, ktorá pravidelne otvárala naše listy from ČSSR. To boli tie, so žltými políčkami na obálke. Pištov otec robil na pošte, povedal nám to… Tak sme to skúsili v našom stredoškolskom prostredí s tými náramkami, ale moc sa to u nás neujalo. Boli sme skôr za exotov ako za zaujímavých.
Teraz, po dvadsiatich rokoch sa chcem poďakovať všetkým tým Henrietám, Luciám a Barborkám, ktoré si chceli so mnou dopisovať a ja som nestíhal odpovedať. Doma, u rodičov ešte stale mám stovky listov, ktoré mi bolo ľúto vyhodiť. Chodili takmer štyri roky! Dávno po zverejnení inzerátu, to som už bol aj po škole a na vojne. Chcem sa vám poďakovať, lebo vaše listy pre mňa (pre nás) veľa v tom období znamenali. Boli ste pre nás očami do iného, lepšieho sveta! A moje very, very, very special poďakovanie patrí Andrejke (neznáša toto pomenovanie) z obce pri Žiari nad Hronom, ktorej listy boli dlhý čas pre mňa všetkým. Najmä počas vojenskej služby v Rumunsku (listy chodili na adresu mojej známej, do kasárni pošta z cudziny nesmela!), keď každý jej list s humorom, úprimnosťou a bezprostrednosťou jej vlastnou ma držali nad hladinou minimálne dva týždne. Kým prišiel ďalší list. Pošta od nej bola ako maják v tom mojom sivom a bezútešnom „čiernobarónení“ (bol som vojakom v útvare, ktorý sa zameriaval na stavebné a iné namáhavé práce). Vzniklo vtedy silné puto, silnejšie dokonca ako realita, keď potom ona neskôr prišla na návštevu ku nám (bola tak zaujímavá, tak iná, tak nevšedná a ja tak nemožný!).
A chcem ešte dodať, že som rád, že som zažil predinternetovú éru. Verte mi, to vzrušenie a tá nedočkavosť pri otváraní obálok je oveľa silnejšia ako klik na Doručená pošta vo vašom počítači!
