Nepatrím ku nim. Ku sprievodcom. Ale niekoľkokrát do roka mi pripadne celkom milá úloha ukázať menšej skupine ľudí pamätihodnosti, legendy a historické súvislosti späté s Bratislavou. Na rozdiel od oficiálnych sprievodcov, tých s licenciou, to robím zadarmo a dokonca s hrdosťou, že môžem cudzincom ukázať niečo zaujímavé z mesta, v ktorom som sa rozhodol žiť. Snažím sa, aby som nehovoril bludy. Fakt. Postupujem tak trochu podľa rumunského príslovia, že remeslo sa neučí, remeslo sa kradne. Ja som poznatky o Bratislave „ukradol“ počas niekoľkonásobných tlmočení pre „vyššie politické šarže“ z Rumunska alebo Moldavska, ktorým slovenskí hostitelia zabezpečili sprievodkyňu naozaj na úrovni. Tak som mal dobre otvorené oči a uši. Keď tlmočíte prezidentovi či premiérovi ani si nemôžete dovoliť skreslený preklad. Musíte dávať naozaj dobrý pozor (hoci doteraz neviem, ako správne a presne preložiť výrazy ako Miestodržiteľský palác, kazetový strop a pod.). A tak som sa okrem iného dozvedel: * že Bratislava má oveľa viac gotických pamiatok (tzv. krásna gotika) ako Viedeň či Budapešť * že nešťastne zamilovaný starší pán Haydn údajne zložil Sonátu mesačného svitu pre najmladšiu dcéru bohatých Keglevičovcov (rožný dom oproti Vtáčej fontáne), ktorú učil hrať na klavíri * že kostol Klarisiek, bývalý kláštor, už neslúži pôvodnému účelu, lebo sa v ňom obesil kňaz a znesvätil tak tento svätostánok * že hrob Chatama Sofera je druhým najsvätejším miestom na svete pre Židov (po Múre nárekov) * že ak by Ferencz Liszt nebol koncertoval v Bratislave (ako chudobné, ale veľmi nadané dieťa) v dome pri Univerzitke (má tam pamätnú tabuľu), možno by sa nikdy nebol stal slávnym, lebo po tomto koncerte sa mu veľkomešťania vyzbierali na školné * že obyvatelia židovskej štvrte odmietli prispieť na mestské hodiny (mysliac si, že sa iní vyzbierajú aj za nich) a preto je na Michalskej veži iba troje hodín – smerom do bývalej židovskej štvrte ich neosadili * že Mária Terézia rada chodila do Bratislavy a z jej príkazu sa začali stavať prvé verejné záchody * že Napoleonove vojská ostreľovali spoza Dunaja Bratislavu (preto sú v niektorých budovách zabudované delové gule), kde bol nakoniec podpísaný Bratislavský mier * že na Kapitulskej ulici stál dom, kde bola úradne potvrdená existencia strašidla * že zbierka gobelínov podľa antickej legendy (o nenaplnenej láske) v Primacialnom paláci, ktoré boli neznámy čas zabudované v múre, má nevyčísliteľnú hodnotu a neznámeho autora – keď gobelíny videl princ Charles, známy to milovník umenia, vraj povedal, že sú podobné tým, aké vlastní jeho rodina v Británii. A ďalších príkladov je neúrekom…
Ako som povedal, nemám licenciu sprievodcu, ale keďže ma niekoľkokrát do roka poprosia, aby som ľudí sprevádzal po meste, urobil som si vlastný spoznávací okruh. Ľudia, ktorým naše mesto ukazujem sú väčšinou účastníci školení v rôznych slovenských firmách, ktorí vedia iba po rumunsky. Snažím sa im ukazovať a hovoriť zaujímavé a podstatné veci. Začíname na Bratislavskom hrade, odkiaľ je pekný výhľad nielen na parlament, ale najmä na mesto, ktoré s dvíha dovysoka, na Dóm Sv. Martina, na Dunaj a mosty. Mnohým Slovákom sa Bratislavský hrad zdá škaredý. Prosím, je to vec vkusu, ale má bohatú históriu. Celý hradný pahorok. Som rád, že v hradnom areáli pribudla socha Svätej Alžbety (dcéra kráľa Ondreja II.), ktorá podľa legendy v zástere nosila bedači pod hradom jedlo a strážam tvrdila, že tam má iba kvety (raz musela ukázať, čo skrýva v šatách a boli tam… kvety! Zázrak.). Z hradu vediem moje „stádo“ ku konkatedrále a pamätníku na holokaust a tabule pripomínajúcej zničenú dvojvežovú synagógu. Potom okolo „posmievačika“ zabudovaného v dome bývalého veľkomešťana (má svoje opodstatnenie tá soška s „pipíkom“) a vtáčej fontány (slúžila na napájanie koní) zatočíme ku Academii Istropolitana (Matej Korvín zohral dôležitú úlohu aj v dejinách Rumunov, hoci nie vždy najšťastnejšiu), možno si tam na jednej z terás dáme kávu, potom Univerzitka (kedysi Uhorský snem), predtým ešte pár slov o Haydnovi, Mozartovi a Lisztovi a korunkách zabudovaných v dlažbe, prechádzka pod Michalskú bránu (áno, treba zadržať dych, aby sa splnilo želanie), kadiaľ von za mestské hradby prechádzal kat a jeho obete. Zabočíme na Hlavné námestie, kde turistov vita Napoleon (fotografovanie), ústredná fontána, radničná veža so stredovekými mierami zabodovanými po okraji brány (lakeť, siaha), veď kedysi na námestí bolo trhovisko. Niekoľko legiend (o fontáne a soche Maximiliána, o tvári bradatého muža nad bránou starej radnice (vpravo hore, všimli ste si?) ktorého vraj zobral so sebou čert, lebo bol to kupec a podvádzal ľudí… Potom Primaciálne námestie a popri Schöne Nácim (ďalšie fotky) ku Čumilovi (povinné foto), kuk cez okno obchodu na sedílie zo 16. storočia v dome na rohu Laurinskej ulice a cez útulnú pasáž Poštovej banky ku Slovenskému národnému divadlu (pamiatky po bývalej Rybárskej bašte, ktorá mala padací most cez priekopu, najväčší hotel, zrenovované námestie, kto bol Hviezdoslav?, návrat tradície stretávania Pod hodinami), potom okolo filharmónie ku Dunaju, kde vedľa korunovačného pahorku poviem pár slov o mostoch (boduje Apollo a Nový most s UFO a výťahom v šikmej nohe), o Petržalke, ukážem im, kde je SNM a SNG (keby mali čas a vôľu), poviem koľko trvá plavba loďou do Viedne a späť a tu väčšinou prehliadky končím. Ak je času dosť (ak ešte netúžia po nákupoch v obchodoch), zájdem s nimi aj ku Modrému kostolíku, k Prezidentskému palácu, na Devín alebo Slavín.
Viem, že nie som odborník, ale mám pocit, že ľudia, ktorým som Bratislavu ukázal (doteraz ich bolo niekoľko stovák), boli môjmu výkladu vďační. Pochopili, že toto mesto dýcha históriou, bohatou kultúrou a tradíciami a popri tom všetkom sa pomaly oblieka do moderných šiat veľkomesta (to tiež zdôrazňujem). Verím, že som Bratislave a Bratislavčanom neublížil. Iný názor majú možno oficiálni sprievodcovia (od ktorých občas informácie „kradnem“, xixi).
Pred dvoma týždňami, v nedeľu okolo obeda ma na Ventúrskej pristavil pán v stredných rokoch a pátal sa ma, či mám odznak spievodcu, keď tak odborne vykladám. Že on ma už chvíľu pozoruje. Mal som aj dáždnik so sebou (ráno pršalo), ktorým som veselo šermoval, čo ho na mňa mohlo upozorniť. Vedel som, o čo ide. Slušne, po anglicky a nemecky sa ten pán predstavil aj mojim siedmym Rumunom, ale nerozumeli mu. Za normálnych okolností by som mal platiť pokutu. Že leziem do kapusty odborníkom s licenciou. Že preberám ich džob. To sa nerobí. Čo napríklad nerešpektujú sprievodcovia z Maďarska. Cez uplynulý víkend bol z toho incident, ktorý skončil na polícii.
Tak som povedal, že keby Rumuni aj chceli sprievodcu nepochodia, lebo vedia iba po rumunsky a v tomto jazyku Bratislava sprievodcov nemá. Fakt. A že ja za túto prácu neberiem žiadne peniaze. Naozaj. To ale môže tvrdiť každý. Dá sa ešte obhajovať, že ste iba na prechádzke s kamarátmi a ukazujete im svoje mesto. To ale nesmiete byť tak okato aktívny a hovoriť podrobnosti z histórie… Pre mňa sa to skončilo dobre (som slušný, nehádam sa a nesnažím sa o bitku, ako horeuvedení Maďari). „Nechcete sa ku nám pridať? Rumunčinárov medzi nami nemáme,“ povedal mi ten pán a dal mi svoju vizitku. Najbližší kurz otvárajú v septembri. Mám celé leto k dispozícii na to, aby som si rozmyslel, či svoje nosenie dáždnikov po meste zoficiálnim…
