Mám teraz to šťastie, že sa v tejto pravde utvrdzujem každý deň a to dokonca dvakrát. Vždy keď idem s alebo pre moju dcéru do školy. Inštitúcia, ktorá zatiaľ v nej nevzbudzuje pocit radosti zo vstávania (chodí tam iba tri dni) sa volá European School III, je v Bruseli a združuje deti z ôsmych štátov a hádam dvakrát toľko národností. Na obrovskom dvore, kde sa normálne dá stratiť (medzi toľkými žiakmi) môže naraz šantiť až 2600 detí. Ufff! Cirka toľko ich vraj sem chodí. Od predškolákov, prvákov až po ôsmakov.
Ráno je pre nás to megahýrenie energiou v rôznych jazykových kombináciách (včera ráno v našom sektore dvora prevládala gréčtina) a farbách pleti trochu desivé a stresujúce, lebo prepletajúc sa medzi nohami, taškami, bundami a loptami nikdy nevieme nájsť Alana, Emmkinho učiteľa a jej nových spolužiakov. Prvákov, tých najmenších, čiže najmenej smelých a ukričaných je v tomto virvare najťažšie si všimnúť. Moja dcéra je v triede jediná, ktorá nevie po anglicky - našťastie je v triede aj druhá Slovenka, Paťka, ktorú až angličtinuje a pomáha jej.
Najradšej mám však v škole tie chvíle poobede. Alebo na obed. Závisí od rozvrhu. Keď stojím na okrúhlych schodoch nad dvorom a hľadajúc očami moju copaňu (ešte sa mi to nikdy nepodarilo) naplno sa oddávam tomu zvláštnemu sálaniu energie. Krik, vreskot, pišťanie, jačanie, smiech – kakofónia detstva. Pestrá. Pravdivá. A vždy sa pritom pristihnem, že sa usmievam. Slovami nás dospelákov, táto atmosféra, vášnivé nadväzovanie a rozväzovanie kamarátstiev, to pestrofarebné hmýrenie, trma-vrma a vrenie, „má gule.“ Doslova.
Niečo z tých malých rozpohybovaných osôbok alebo skupiniek tajomne si šušotajúcich bytostí prúdi všade naokolo, akési povzbudzujúce fluidum, všeobecná, neopísateľná radosť, ktorá sa šplhá hore schodami, vinie sa okolo červených múrov školského komplexu, preniká cez steny desiatok školských autobusov a ako záhadné lúče šteklí ten kútik duše a srdca nás rodičov, na ktorý sme počas dozrievania akosi pozabudli.
Predvčerom mi tento stav pripomenul hlavného filmového hrdinu z českého filmu Jana Svěráka Akumulátor 1. Ktorý rozpaženými rukami čerpal, vlastne vysával energiu z ľudí. Ja som tiež mal chuť všeobjímajúco vystrieť ruky nad tými stovkami detí lačno ukrajujúcich zo života, ale pripadalo mi to hlúpe a, no, hanbil som sa. Nebol som tam sám. Viem, vlastne skôr intuitívne cítim, že takáto energia neubližuje. Že táto forma energie, čistej energie, dobíja baterky našej chuti do života, prikazuje bunkám na okraji pier aby sa sformovali do tej zvláštnej podoby úsmevu, aký preslávil Monu Lízu a rozsvecuje tajné plamienky v našich očiach. Niet nad ľudský úsmev a rozžiarené oči!
Áno, z malých detí sála niečo nevinné, čisté a zároveň figliarske, potmehúdske a dobrodružné. Niečo, čo nás na chvíľku núti rovnať sa im. Ich ešte jednoduchému videniu sveta. Ako rodič som to síce ešte nezažil, ale viem, že sa to rokmi postupne stráca...
A ešte niečo ma prekvapilo. Fakt. V stredu sa všetky tie deti spoločne zhromaždené na obrovskom dvore na minútku naučili byť ticho. Nie na rozkaz, to by určite nevyšlo, ale na prosbu. Dvojjazyčne, anglicky a francúzsky im neviemkto z vedenia školy oznámil, že Peter Hilmersson (Švéd, ktorý 4 roky riaditeľoval škole), ktorý tak veľmi miloval deti a túto školu, v júli nečakane zomrel. Keď zaznela výzva na minútku ticha na jeho pamiatku, dvor ako keby niekto ohradil neviditeľnými vákuovými oknami. Bolo ticho! A tak si myslím, že tie naše deti, hoci malé a útle, pochabé a naivné, plačlivé a roztopašné, plaché a divoké, vedia pochopiť dôležitosť chvíle. Že niekdy chápu zo života oveľa viac, ako sme my rodičia ochotní pripustiť.
