Bolo obdobie, keď som mal komplexy. Z toho, že ma fyzicky zatieni väčšina spolužiakov (bol som druhý od konca), že baby letia skôr na tých vysokých, že počas telesnej väčšinou sedávam na lavičke náhradníkov. Stredná škola v našom provinčnom mestečku bola orientovaná na basketbal a ja som veru na slávu tomuto športu nepridal. V triede nás bolo 11 chalanov a keďže sa hrá piati proti piatim, väčšinou som mal akože zastupovať. Málokedy som trafil na kôš a vo výskokoch za loptou som vždy siahol do prázdna. Tí vyšší mali výhodu. Nakoniec som to vyriešil tak, že som sa z telesnej väčšinu ulial.
Neskôr som pochopil, že u ľuďí sú aj dôležitejšie veci ako telesná konštrukcia. Niekedy v štrnástich rokoch som prestal robiť také hlúposti ako visieť na rukách zavesený na konári našej moruše vo dvore. Naťahovanie kostí...
Nepomáhalo to ani mne, ani tej moruši.
Byť menším ako ostatní malo aj tú nevýhodu, že som na tanečnej (a potom v sobotu na tancovačkách) pozýval na parket iba dievčatá rovnaké alebo menšie ako ja, lebo s tými vyššími mi to dobre netancovalo. Ako nevýhoda sa moja výška ukázala aj v rumunskej armáde, kde som nosil o dva číslo väčšie baganče a ani mundúr mi práve nesedel (prekážal mi najmä dlhý a hrubý plášť v zime, keď sme museli počas výcviku rýchlo utekať). Najviac ma to však mrzelo ráno pri podávani raňajok po nástupe. Bol som v piatej čate (poslednej), piatej skupine (tiež poslednej), tretí od konca. Kým som sa dostal na rad, čaj sa väčšinou minul a tak som pil niečo teplé, čo bola asi voda, ktorou ten hrniec s čajom vypláchli. No, ale tu som!
Keď som bol mladší, snažil som sa celú vec zhodiť na genetiku a humorne som tvrdil, že som nenarástol iba preto, lebo moja matka za mlada nehrávala basketbal (keď bola mladá, pracovala na poli a netušila, že taký šport existuje). Dnes to nehovorím, lebo čo ak mi moja dcéra raz bude vyhadzovať na oči, že som v mladosti nehral basketbal, hmm???
Odkedy novinárčim, je to asi 15 rokov, sa už svojimi centimetrami (výška, pravdaže) netrápim. Dočítal som sa, že je veľa svetových celebrít, mužov, ktorí „dobyli“ svet aj napriek malému vzrastu. Malý bol Napoleon a Lenin (niečo z histórie), malí vzrastom sú aj herci Danny de Vito, Tom Cruise, Dustin Hoffman či slávni speváci (Prince) atď. Pri tlmočení som na vlastné pozorovacie orgány videl, že ani súčasní prezidenti či politici nemusia byť vysoký ako bol napríklad Charles de Gaulle. Schuster, Dzurinda, Migaš - z tých našich. Zo zahraničných Václav Havel, Gyula Horn, Milan Kučan, Oscar Luigi Scalfaro a ďalší. Nie, telesná výška naozaj nie je hendikep! Až na ten basketbal... Alebo členstvo v Klube vysokých. Existoval (a možno stale existuje) taký klub na Slovensku. Robil som pred dvoma rokmi o tom článok. O tom, ako vďaka klubu si vysokí brali vysoké. Normálka. Ich deti sa zrejme nebudú rukami vešať na konár moruše…
Ale chcem povedať, že už viem ako sa asi cítia tí vysokí. Tí, čo občas na nás menších pozerajú zvysoka . Neprávom. Vrátil som sa z Thajska, kde má moju výšku, ba aj menšiu, väčšina populácie. Išli sme vo výťahu asi piati a bol som tam najvyšši, cha! Viezol som sa na motorke vzadu za Thajcom a normálne som naňho vrhol tieň… Mladé Thajčanky na mňa hľadeli rovnako vyzývavo ako na ostatných (vyšších) Západniarov. Na miestnom trhu hyperpreplnenom ľuďmi sa Majke (mojej manželke) stačilo obzrieť dozadu a videla ma ponad hlavy domorodcov. Páni, skoro som kvôli tomu návalu hrdosti naozaj o čosi vyrástol… Ale potom som si spomenul na naše múdre príslovie o jednookom kráľovi medzi slepcami a pokora sa okamžite dostavila.
Nie, nie som vysoký. Som vlastne skôr nižší a už dnešní siedmaci na mňa hľadia zvrchu. Ale ako hovorím (už) mi tento stav neprekáža. Tí, čo ma dobre poznajú, vedia o mojej veľkosti. Tej pravej, ľudskej. A verím, že si ma aj preto vážia a nepozerajú na mňa zvysoka.
