Možno som z iného cesta ako druhí muži, ale ja fakt netúžim po úteche v náručí prostitútky. Pripadal by som si mizerne a ponížene. Za oboch. V mojom ponímaní sveta sú veci a aj ľudia, o ktoré sa nechcem deliť. Akt lásky je pre mňa viac ako obyčajný zvierací pud (ukojiť sa a basta!) a tak ma od prostitútok na hony ďaleko drží predstava, že (ak by som mal podľahnúť) predo mnou a po mne boli a budú iní muži. Pre mňa je milovanie čosi jedinečné, intímna vec, ktorá spája dvoch ľudí a do ktorej zvyšok sveta prosto nemá čo „kecať.“
Téma, do ktorej som sa pustil je vážna a zložitá. Najstaršie remeslo bolo a bude. Ani to neriešim, len to analyzujem zo svojho uhla chápania. Už sa vás snažil ktosi podplatiť prostitútkou? Mňa áno. Bol som naštvaný (zúril som!), urazený a ponížený, že si o mne mysleli, že mám takú nízku cenu. Bolo to na vojne (rumunská socialistická armáda) a mal som „šťastie“ byť zaradený do tzv. nápravno-výchovnej skupiny. Vy tomu hovoríte Čierni baróni. „Barónil“ (prečo, o tom potom) po boku bývalých trestancov (zlodeji, homosexuáli, ilegálne prekročenie hraníc ba aj vrahovia) a nebola to malina. Raz som slúžil v kuchyni, čo malo iba tú výhodu, že som sa dobre najedol, ináč makačka naplno! A raz pri výdaji jedál za jednu cibuľu naviac (!!!) mi jeden, ktorého sme volali Kôň ponúkol Nicoletu. Miestna štetka.. Taká, čo o ňu ani bicykel neoprieš. Všetkým bolo jasné, že sa večer pred kasárňami neprechádza preto, aby si prevetrala šatník. Chalani v noci preskakovali plot a „dávali“ si ju aj traja-štyria naraz. Doteraz neviem, podľa čoho určovali poradie... „Jaromir, ty pôjdeš prvý,“ lákal ma Kôň. Óóó, aká to česť! Fakt som bol urazený! A tú cibuľu som Koňovi nedal.. Nielen kvôli urážke. Jednoducho sa minula.
Po večeroch, keď sme už nesmeli svietiť sa chalani na izbe chválili svojimi avantúrami z civilu. Páni moji, to bol Klub Casanovov! Tie opisy a divné polohy a počet „čiarok na opasku“... Raz sa ma ostatní opýtali, či som panic, že nič nehovorím. Ako osemnásťročné ucho som nemal veľa na rováši, ale aj tak som s tým čo bolo nešiel na bubon. Neviem, pripadalo by mi to ako zrada voči dáme, s ktorou som zažil pekné chvíle. Čo koho do toho? Tak som sa do konca vojny nezbavil povesti neskúseného, čo mi však žily netrhalo. A čo sa chválenkárov týka mali by poznať staré múdre porekadlo: pes ktorý breše, nehryzie.
Zaujímavé je, že tento jav neplatí iba pre kasárne. Podobné vystatovačné reči, hoci v menšom merítku som zažil aj na internáte či v letnom tábore. Keď sa viacej chalanov stretne tak o čom by hovorili, že? Ja sa do takýchto diskusií nezapájam. Viem svoje a to mi stačí, ba ani kamarátom sa s intímnosťami nezdôverujem. Osobnostný kredit sa dá navyšovať aj ináč.
Neraz, keď neskoro večer kráčam pešo domov, postávajú tam a „Pánko nemá záujem?“ Nemá. Niektoré sú pri výkladoch, iné pri stromoch a siluety ďalších vytušiť pod bránami domov. Kamarát Andrej, fotograf a novinár ich má pod oknom bytu. Rozprával ako raz v noci počul zdola hlas jednej z „dám.“ Kričala na pasáka cez cestu, ktorý v aute strážil situáciu: „Jožo, vymeň ma. Som unavená, už nevládzem.“ Ja by som pasákov dal pozatvárať. Bez rešpektu. Tým nešťastniciam (nie všetky sa k remeslu dostali z dobrej vôle) berú peniaze a ich poníženie (ktorá sa chváli, že robí kurvu?) prehlbujú bitkami, drogami a zneužívaním na vlastné ciele. Ani ten pasák na druhej strane ulice nemal sociálne cítenie. „Drž pi...“ zakričal späť unavenej utešiteľke.
Nejdem kritizovať mužov, ktorí si „odskočia.“ Je to ich vec, oni vedia prečo. Ja som rád, že nemusím. Považujem to za silnú črtu mojej osobnej integrity. A aj preto ma uráža, keď sa naše televízie cez reality šou snažia z radodajných dám urobiť hviezdy spoločnosti. Ale to je už iná téma.
