Ale o inom som chcel... O tom, že sa rozprávam rád. Už dávnejšie som zistil, že sa dokážem porozprávať takmer s kýmkoľvek, od žobráka (ak zbytočne neobťažuje) až po vedátora či politika (ak nie je namyslený). S výnimkou nafúkancov, násilníkov a hlupákov. Od tých radšej bočím.
Nechcem, aby nasledovné slová vyzneli ako chvála, ale mal som v živote príležitosť rozprávať sa už s rôznymi ľuďmi – politikmi, umelcami, riaditeľmi korporácií, vynálezcami, majstrami bojových umení, ministrami, (ex)prezidentmi, jednou princeznou a jedným kráľom (obaja bez trónu), atď. A zistil som, že každý rozhovor mi niečo dá! S každým človekom! Ak sa rozprávam s človekom múdrym, skúsenejším a rozhľadenejším ako moja maličkosť, je to len a len výhra pre mňa. Mám šancu sa niečo dozvedieť, rozšíriť svoje obzory a moje vedomie môže stúpať na vyšší level. Ak sa rozprávam s hlupákom, namyslencom či nevzdelancom, doslova pakom, tiež je to pre mňa poučné. Pochopím, že takto nie. Tak ako on. A to, že si uvedomím, že takto nie, mi nedovolí klesnúť pod úroveň slušnosti.
Na druhej strane, neraz zistím, že chcem toho veľa povedať, a neviem ako (prečo sa nevedia myšlienky zmenič na správen slová – ako vo filmoch?) alebo nemám práve komu. Verím, že kým nebola televízia a kým si nás nepodmanili počítače, bolo umenie konverzácie na vyššej úrovni. Tým, že sa ľudia viac počúvali (vnímali) viac sa o sebe dozvedeli a cibrilo to aj ich slovník.
Každý deň okolo seba zisťujem, že ľudia síce rozprávajú, ale nerozprávajú sa. Vystreľujeme okolo seba informácie bez hlbšieho obsahu, híkame nahlas, divíme sa, pohoršujeme, ohovárame, nechápeme... Akoby sme ale zabudli na to, čo z rozprávania robí dialóg. Na umenie počúvať. Škoda, že už nefajčím. V mojom zamestnaní napríklad si ľudia to najdôležitejšie a osobné povedia pri cigarete, vonku pred budovou. Alebo počas osláv v lokáloch jetojednoakejtriedy. Divná to doba, keď neresti nám pomáhajú spoznať lepšie jeden druhého...
