Prečo to píšem? Priznám sa, že ma k tomu vedú aj názory niektorých ľudí tu na blogu, či na internetových diskusiách denníkov, ktorí na články komentujúce situáciu v Bielorusku (iba jeden príklad) reagujú podľa môjho názoru dosť zvláštne. Akoby súhlasili s tým, že Lukašenko je naozaj geroj, ktorý môže zmeniť aj ústavu, len aby získal tretí mandát… Áno, každý má právo na svoje presvedčenie, neberiem im ho, len mi je divné, či ľudia tak rýchlo zabúdajú. Lebo aj napriek rečiam o spokojnosti ľudí v Bielorusku s tým, že majú prácu a netrasú sa o zajtrajšok, si myslím, že ide o režim, ktorí tu ľudia tak vášnivo vyštrngali kľúčami na smetisko dejín. Že je to režim neslobody a že tie sociálne istoty sú v štáte, ktorý ľuďom káže čo je dobré a čo je zlé, skôr ilúziou ako oporným bodom. Áno vážení, u nás v demokracii sa zajtra môžete ocitnúť bez práce, možno z ničoho nič, ale furt máte možnosť súdiť sa o svoje práva, ak si myslíte, že ste boli poškodení. Súd možno prehráte, ale to právo vám zostalo! V Bielorusku, kde má väčšina ľudí zamestnanie v štátnych službách je ťažké súdiť sa so štátom, so všemocným štátnym aparátom, pre ktorý ste sa zrazu stali nepohodlným. Ak tu, u nás, zostanete bez práce, čo nie je príjemné, ešte vždy mate možnosť ísť robiť stavbára do Česka (prinajmenšom) alebo ak trochu spíkujete umývača áut do Írska (dobrý job!). Kam pôjde Bielorus, ktorému štát nedá víza a ani možnosť reprofilovať sa pre iný štátny podnik?
Myslím si, že v Bielorusku nie je sloboda. Sloboda tlače, sloboda podnikať podľa trhových princípov či sloboda voľného cestovania. Neviem, možno si veľká väčšina Bielorusov takúto slobodu ani neželá, že je spokojná na svojom piesočku, ich vec, ale státisíce ľudí ju podľa všetkého chcú. Chcú viac. Chcú mať to isté čo aj my. Zdá sa vám málo to, čo máme?
- Máme možnosť voľne cestovať, či už za prácou, záľubami alebo neresťami. Bez pocitu poníženia, keď si váš pas colníci zdĺhavo prezerajú a vás ešte viac.
- Máme možnosť odsťahovať sa, odísť kedy chceme z krajiny, emigrovať trebárs aj na Kubu či do Bieloruska. Všade tam, kde nás prijmú.
- Máme možnosť sami a dobrovoľne sa rozhodnúť, ktorého „idiota“ si zvolíme v najbližších voľbách. Ak sa v ňom zmýlime (viac ako možné), môžeme sa hnevať len sami na seba a nabudúce vsadíme na inú tvár. Alebo je tu možnosť prihlásiť sa do ktorejkoľvek strany a pokúsiť sa ovplyvňovať veci.
- Máme možnosť sa slobodne sťažovať, súdiť a žiadať spravodlivosť. Aj keď sa jej nám nie vždy (málokedy) dostane. Ale máme túto šancu a necítime sa takí bezmocní voči spupnému režimu. Keby niečo, je tu aj ombudsman (tu niekde) a ešte aj ten štrasburský súd pre ľudské práva…
- Máme možnosť slobodne prejaviť svoj názor. Ak nám ho neuverejnia denníky alebo časopisy (lebo Ičo-Pičo-Zičo sa včera večer pohádal v telke s Radasavyzliekajúcou kravou), či nebudú stáť oň publicistické relácie v televízii ešte vždy je tu ako posledná inštancia blog. Ak teda nemáte na to, aby ste vydávali svoje vlastné periodikum. Lebo aj to môžete. Alebo sa kvôli svojmu názoru môžeme viacerí zísť na námestí (demokraticky to predtým ohlásiť – pre istotu), tam si zakričať a zanadávať, pre extrémnejšie povahy je tu ešte možnosť hladovky, pešej protestnej túry až do Bruselu (či kde to pani bola) a podobne. Nikto vás za to nezatkne.
- Máme slobodu písať knihy, básne a pesničky a spievať takmer o hocičom (do toho “takmer” zapadá fašizmus, rasizmus, hanobenie rasy a podobne)
- Máme slobodu sami si vyhľadávať informácie o dianí v spoločnosti, porovnávať ich a nebyť tak závislí od „pravdy,“ ktorou nás kŕmi štátostrana.
- Máme slobodu (kto chce a túži po tom) každý deň chodiť do kostola, bez problémov krstiť a birmovať svoje deti, predávať Strážne veže v podchodoch, prihlásiť sa do kláštora a verejne odmietať potraty.
- Máme možnosť slobodne podnikať, čo sa síce rovná buď sebatrýzneniu, ak to robíte naozaj poctivo alebo podvádzaniu, ak ste sa rozhodli nedať štátu všetko čo mu patrí (dane a odvody), ale túto slobodu si môžete užiť naplno, so všetkými jej radosťami a úskaliami.
Isteže, je tu aj niekoľko „slobôd“, ktoré by sme pre väčší sociálny pokoj možno ani nemuseli mať, ako je sloboda nosiť zbraň (sloboda byť zastrelený), kým vás nechytia aj sloboda konzumovať a predávať drogy (sloboda stať sa závislým?) či sloboda niekoho zámerne ekonomicky zruinovať (sloboda zbankrotovať).
Avšak vždy keď sa na našu demokraciu a jej plody poriadne naštvem, možností je dosť, spomeniem si na svoje dospievanie (keď nám nebolo do spievania) a upokojím sa. Nemusím už stáť tri hodiny a viac v rade na mäso a potom utekať do druhého obchodu, čiže do druhého dlhého radu, kde vraj dostali čerstvú smotanu, žiarovky či toaletný papier. Áno, aj ten bol deficitný a keď už musím takto, niekedy ani srať nebolo potešením… Nemusím povinne chodiť na stranícke schôdze, manifestácie, tlieskať a kričať hurá a tváriť sa pritom nadšene (lebo čo ak si niekto všimne, že nadšený nie som?). Nemusím sa báť, ako kedysi moji rodičia, aby som sa pred deťmi nepreriekol a neublížil tak sebe aj im. Nemusím sa báť, že ma môj sused/kolega/holič/farár/šéf len z jemu známej príčiny bonzne eštebákom a potom si po mňa „chlapci“ prídu.
A keďže toto všetko už nemusím, cítim sa slobodnejším a voľnejším. Ako som kedysi býval. A užívam si to.
Len toľko som chcel povedať, keď som sa empaticky snažil zblížiť s Bielorusmi, ktorí teraz mrznú na námestiach.
