Naši predkovia sa od roku 1803 usadzovali v Nadlaku (Rumunsko) a uchovali si identitu, jazyk a kultúrne zvyky. Odolali maďarizáci (aj keď máme v slovníku mnoho ich výrazov), ale neviem, či terajšia a najmä nasledovné generácie odolajú tlaku (kultúrno-sociálno-ekonomickému) väčšinového národa. V krajine, kde žijú. Naozaj neviem…
Kým boli nadlackí Slováci poľnohospodári, držali sa zeme a svojich slovenských štvrtí. Dedko spomínal, že za jeho mladosti sa Rumun mohol do Slováčky iba zahľadieť. Viac nesmel.A naopak, ani Slováci si Rumunky nebrali za ženy, jednotlivé prípady boli výnimkou. Po druhej svetovej vojne sa situácia zmenila. Prišla kolektivizácia, odlúčenie Slovákov od ich pôdy a štýlu života, industrializácia, ktorá odlákala mládež všetkých etník z polí do fabrík a aj zmiešané školstvo, keď sa mladí rôznych národností stretávali v škole (a zaľubovali do seba) bez strachu, že prekročili pomyselnú hranicu medzi etnickými štvrťami.
Nadlak je národnostne zmiešané mestečko. Ulica, kde som vyrastal, bola kedysi čisto slovenská. Ako tí starší vymierali, ich domy skupovali domáci Rumuni, alebo prišelci z vnútrozenia, ktorí ku nám na „Západ“ prišli za robotou a lepším životom. Dnes je „slepá ulička“, ako ju všetci poznajú, slovenská ani nie z polovice. Aj to, ale najmä moderný spôsob života s technologickými jazykovými prvkami a predovšetkým prenikanie televízie do domácností, viedlo k deformácii predštúrovskej slovenčiny, ktorú po dve storočia používali Slováci z Rumunska.
„Večera je vo fridžidéri.“ Áno, v chladničke. „Zohrej si ju na režoue. Chceš aj muštár?“ Hmm??? Reşeu = elektrický sporák; muştar = horčica. A aj toto vám pôjde ťažšie pochopiť: „To je kulmea, taká distrakcia, také šanse a on sa nedeskurkovau, aby si tam našou gadžiku ka lumea.“ No??? V preklade ide o toto: „To je vrchol, taká zábava a toľko šancí a on sa nevynašiel, aby si tam našiel poriadnu frajerku.“
Nadlačan Nadlačanovi povie „Avansuj“ (posuň sa, napreduj) ak spolu stoja na kóde (coada = rad) pred magazínom (obchodom). Koláče zdobia friškou (frişca = šľahačka), hviezdy zo šoubiznisu sú vedete, staré auto je rabla, úrad je birou alebo ofičiu, agentúra adžencija, v hoteli sa prihlasujú na rečepcii, kde ak telefonujú zdvihnú nie slúchadlo ale rečeptor. Obchodu s potravinami nikto nepovie ináč ako alimentára (alebo boud, ale to je starší výraz, ešte z maďarčiny), kúpať sa chodia na štránd, najradšej by chceli pracovať na váme (colnici), internet akčesujú (napajájú sa) na kalkulátore, a ak boli na kultúrnom predstavení, bol to dobrý spektákol. Fanúšici sci-fi filmov nehovoria, že zlí boli nie mimozemšťania, ale extratereštri a fanúšikov futbalu, vlastne fotbalu, všetci poznajú pod výrazom mikrobisti. Vďaka amatérskemu prekladu vznikne aj takáto športová veta: „Držím Rumunom.“ Slovák by sa hneď rozrehotal. A čo im držíš? Je to iba kalk z originálu „Ţin cu Românii,“ čiže fandím, podporujem Rumunov (v už spomínanom futbale).
Pod tlakom rumunčiny tamojší Slováci občas strácajú mäkčene tak typické pre slovenčinu, keď zo špagiet urobia spageti, zo škandálu skandál a zo šance sa stáva šansa. Alebo písmenká medzi sebou poprehadzujú ako na príklade „špeciálne“ a „spečialne.“ Tak spečiálne hovoria Slováci u nás… Poviem vám, pre lingvistov opravdový raj.
Ak sa čudujete, čo to za aventúru (dobrodružstvo, ale pozor, v tomto kontexte nie iba milostné!) prežíva slovenčina u krajanov v Rumunsku, nie je to ojedinelý zjav. S podobnou situáciou bojujú aj rodáci v Maďarsku (ak už nedobojovali), v Srbsku či v Amerike a inde. Ako je to možné, keď v Rumunsku máme slovenské škôlky, základné školy a dokonca aj dve gymnáziá? A aj Kultúrny spolok Ivana Krasku, ktorý ročne vydáva 20 kníh v slovenčine a jeden (skromný) časopis. Je to možné. Škola už dávno nestačí na to, aby mládež uchránila pre vplyvmi zvonku a nevytvárala si svoj vlastný dorozumievací jazyk. Silnejšie ako škola sú audiovizuálne médiá (v rumunčine, pravdaže), ktoré nielen mládeži, ale všetkým generáciám udávajú trend životného štýlu, slovníka a spôsobu vyjadrovania.
Slováci z Rumunska poznajú najprv rumunskú, potom svetovú hudbu a možno trochu aj slovenskú hudbu. Ale väčšina z nich nevie kto je Gombitová, Elán, Žbirka, Habera, No Name, IMT Smile, Jana Kirschner, atď. Nič im to nehovorí. Šancou je, malo by byť, slovenské televízne satelitné vysielanie do sveta. Hádajte, koľko slovenských TV staníc to robí?
Podčiarknuté, zrátané, Slovákom z Rumunska chýba priamy, živý kontakt s jazykom ich predkov. Chýba im moderná, súčasná slovenčina, ktorá by ich slovenské povedomie formovala v súlade s dobou. Ale prvé lastovičky už sú. V máji som navštívil v Nadlaku môjho krstného. Šani báči sa veľmi tešil, keď miestna káblovka zaradila medzi stanice aj TV JOJ zo Slovenska. „Tak čo, ste spokojný?“ spýtal som sa ho. Nie je. „Nech ich… /autocenzúra/ … Veď tam dávajú samé české filmy,“ povedal na adresu tejto stanice. „A potom nám každý večer ukazujú holie cecky a zadky, nech si ich samy vylížu…“ Bola to éra VyVolených. Naozaj najmenej vyvolená relácia na pozdvihnutie úrovne slovenčiny. Čo som mu mal na to povedať? Možno sa raz aj Slovensko nejak deskurkuje (vynájde) a bude šíriť éterom do sveta ľúbozvučnú slovenčinu. Pre tých, ktorým tak veľmi chýba. Kým nie je neskoro...
