Kráčali sme od kongresového centra k svojim hotelom, zblížení celodenným zdieľaním klimatizáciou vymrazeného vzduchu, a keď som navrhla posledný drink pred spaním, spontánne sme sa vliali do hliníkových stoličiek predraženého pouličného café. Položila som si plátennú tašku do lona, Kristína si svoju zavesila na koleno a spoločne sme obdivovali Marekov fešácky úlovok: zipsovaciu umelinovú kabelku, diagonálne opásanú okolo tela, ktorú vyfasoval ako poctivý, internetovo sa predregistrujúci účastník. Vysvetlil nám, ako sa z bezpečného puzdra stane poľahky vábnička na zlodejov, keď si ho neprozreteľne zavesíte namiesto hrudníka na chrbát.
Za Kristínu za posadili dvaja chalani, ktorí sa trochu nervózne obzerali. Chcela som povedať: Dávaj si pozor na veci, hentí sa mi nezdajú! Ale nepovedala som nič, lebo sme sa práve sa niečom smiali. Nerada kazím náladu.
Keď sme šli platiť, Kristína nemala peňaženku.
Vraj cítila na nahom lýtku šteklenie, akoby jej po ňom lozil väčší hmyz alebo menší hlodavec. Párkrát sa zahnala a šteklenie prestalo, hlodavec zmizol. Spolu so štyristo eurami a tromi kreditkami.
Čašníčky vraj nikoho nevideli. Dokonca popreli aj to, že by pri vedľajšom stolíku niekto sedel, hoci som tých hajzlov videla piť minerálku.
Ja kreditkám moc nerozumiem, mám takú obyčajnú kartu, ktorá si vždy pýta pin alebo podpis. Kristína strávila najbližší deň úpornou snahou zablokovať nebezpečne prečerpateľné kontá. Vyzbierali sme sa jej, po dvadsať, po päťdesiat eur. Ja samozrejme pajcku, lebo tá nočná káva bol môj nápad, a navyše som mladých videla a nevarovala som.
Aj keď sme už po stýkrát rekapitulovali scénu, neprestávali sme žasnúť nad tou vychcanosťou. Vlastne ich musíte tak trochu obdivovať, aj keď to som nahlas nepovedala.
Do konca pobytu sme od kolegov počuli ešte niekoľko dobrých historiek. Hoteloví zamestnanci neboli našim rozprávaním fascinovaní; okradnúť turistu patrí k miestnemu koloritu. A miestni muži zákona sú vraj nesmierne milí a ústretoví, avšak konkrétne činy smerované k dolapeniu chátry zlodejskej sú zjavne mimo policajných kompetencií.
Považujem drobné zlodejstvo za fascinujúci fenomén - nie nechutné elpéčka, zneužívajúce slabosť retiazkami ovešaných stareniek, ani trápne oportunistické, keď si necháte pred potravinami bicykel alebo značkového psa. Obdivujem zlodejstvo profesionálne, hladké a magické, pri ktorom sa len trochu rozvlní vzduch, čísi letmý dotyk vás príjemne pohladí, pričom vám vytiahne peňaženku z „absolútne nemožného miesta". Musíte uznať, že si ju tak trochu zaslúži.
Kristína preklínala tých dvoch celú noc, a tak som ju povinne utešovala obligátnym: Veď sa im to vráti, myslíš že si tie prachy užijú? Karma, drahá, tí to majú spočítané!
Ale skôr si myslím, že si to zlodejíčkovia vychutnali do poslednej kvapky. Utekali z miesta činu nastrelení eufóriou. Hrdo rozoberali detaily akcie; scénka, v ktorej vystupujú mantaví bledotvárí idioti verzus počerní romantickí hrdinovia, ktorí cudzincov úskočne prechytračili a spravodlivo boli odmenení - okrem pocitu z dobre vykonanej práce - zopár euráčmi.
V Barcelone pracujú jednotlivci, dvojice, skupinky, ale aj početné organizované gangy dlhoprstých vreckárov, plus tlupy o čosi nebezpečnejších pouličných okrádačov, ktorí vám v letku odrežú kabelku z rýchlo idúcej motorky. Nepomôže ani držať tašku smerom od cesty, pretože šikovníci bez váhania vybehnú na chodník.
Stavím sa, že Kristína sa nabudúce na letisku pristaví pri tom stojane, nad ktorým sme tak ohŕňali nos: zipsovacie vrecúška na remienku, ktoré sa upevňujú pod šaty. Naničhodná turistická rekvizita? Všade okrem Barcelony. Vezmú vám všetko čo nemáte pripevnené, strčené v gaťkách alebo prilepené k telu. Nezdráhajú sa odopnúť vám hodinky, retiazku, strhnúť frajerské okuliare. Predstava „veď tu sedíme a kukáme, snáď mi nezoberú foťák zo stola" je naivná a scestná. Napchatí vínom a tapas nie ste pre vrtkého bežca vôbec protivník.
Skupinová čórka funguje takto: spravidla sa vás niekto bude snažiť zabaviť, kým ktosi iný vás tak odborne prešacuje, až sa vám zdá, že sa vám to asi len zdalo. Znie to banálne, ale v Barcelone takto prichádzajú o ťažko zarobené peniaze stovky turistov denne. Nespoliehajte sa na svoju schopnosť vyhýbať sa davom - skupina môže byť taká veľká, že okolo vás bez problémov vyrobia svoj vlastný dav. Ak aj čosi zbadáte, bude už neskoro. Tento spôsob krádeže považujem za istý level kúzelníctva - len sa vo finále nebaví obecenstvo, ale sám eskamotér.
Medzi ďalšie tradičné metódy patrí fingované pýtanie sa na cestu, predávanie drobných predmetov (často za smiešnu sumu, takže tých desať centov vytiahnete radi; bankovky zmiznú ako bonus), predstieranie zranenia, zlodeji prezlečení za bezradné ženy alebo za policajtov kontrolujúcich doklady, žiadosť o podpísanie petície, dokonca falošné lúpežné prepadnutie kohosi iného, pričom sa zo šokovaného svedka zločinu nenápadne stávate jeho obeťou.
Absolútna klasika hodná Felliniho filmu je akcia „vtáčie hovno". Na pleci vám pristane čosi, čo pripomína vtáčí trus a láskavý okoloidúci vám ponúkne vodu, aby ste sa mohli očistiť. Šťastnou náhodou býva len tuto kúsok! Zavedie vás do nejakej brány, kde vám pomôže očistiť tričko od hovna a peňaženku od diét.
Populárna je vraj tiež metóda rýchleho odľahčenia auta - vyčíhnu si vás parkovať (najmä ak máte očividne batožinu), prepichnú gumy a na križovatke vám priateľsky posunkujú, že máte defekt. Kým meníte pneumatiku, vyčistia vám auto do biela.
Ak si myslíte, že barcelonský zlodej vyzerá ako nejaká Dickensovská postavička s potkaňou tvárou, pripravte sa na prekvapenie: v tomto meste sa vreckárskemu športu venujú vetchí starci, útli školáci, koketné puberťáčky, nabúchaní svalnatci.
Veľkú dieru vo vlastnej bezpečnosti my cintľaví nejužania vytvárame strachom - neurčitým, úzkostným strachom z konfliktu a priamej konfrontácie. Keď sa niekto na nás tlačí, strká nám pred ksicht „kvety na predaj", neodbytne nás prenasleduje so žiadosťou o drobné alebo sa nás priamo dotýka, namiesto pevného odporu a možno aj dobre mierenej agresie sa len splašene odťahujeme, pričom by sme mali šmátrajúcej labe dať jednu po prstoch. Keď nás zastaví niekto očividne podozrivý, v rámci akejsi bojazlivej slušnosti nepošleme mrchavca kam patrí, ale servilne vyčkávame, kým nás ošklbe ako slepicu. Vlastnú intuíciu ubijeme v mene „dobrej výchovy a taktu".
Hustota a zručnosť vreckárov v Barcelone je skutočne fenomén - také univerzitné mestečko zlodejiny. Prichádzajú sem zoširoka-zďaleka talentovaní amatéri, aby sa priučili vysokému lopkárskemu remeslu. Majú kopec príležitostí na rozvoj svojho umenia; množstvo obdivuhodných hrdinov v odbore, od ktorých môžu čo-to odkukať.
A davy sprostých turistov, čo si v strede Rambly roztiahnu mapu a kabelky vyvesia na chrbty ako kusy cukru pred mravenisko.
