sú niekedy také zvláštne Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Cestičky, Peklo, Recenzie - SILNE neobjektívne, Na vážno, SÚKROMNÉ, Román na pokračko
Je to rakovina. Už to slovo je také odporné, že ho ani nemôžem vysloviť, zaseklo sa mi niekde vzadu v krku a napína ma na vracanie. Chcela by som skočiť do postele, zavrieť oči a spať tridsať hodín a potom ešte štyridsať. Ale musím ísť za mamou, sadnúť si k nej a byť pozitívna a povzbudivá ako horúca hovädzia polievka. Lenže ja sa necítim ako hovädzia polievka. Cítim sa ako špinavá voda na dne špinavej mláky.
V práci prúser. Chcú ma povýšiť. Som tu síce najkratšie, ale jediná mám vysokú a vraj si šéfka „všimla, aká som šikovná“. Čo je povzbudivé, keďže robím prácu, ktorú by mohol s jednou rukou v nose dosť dobre robiť aj orangutan bornejský.
V sobotu ráno ma foter naložil do auta so Simonou a dvoma hryzúcimi sa besnými šakalmi a šli sme na ranč. Simonini rodičia majú pri Nitre ranč – s kravami, kukuričným poľom a tým všetkým. Povinne tam všetci nosíme stetsony a Simonina mama má dokonca čižmy s ostrohami. Jeme steaky a večer sa hráva na španielke pri ohníku. Najskôr som si myslela, že im asi dosť hrabe, ale keď sa všetci tvárili úplne normálne, rýchlo som si zvykla.
Tak teda moji chlapi. Presádzame s Vandou bylinkové sadeničky z plastových kelímkov do kvetináčov. A ja rozprávam. Môj prvý frajer sa volal Šimonko. Bola som ôsmačka, keď sme spolu začali chodiť fajčiť za garáže. On bol prvák na učňovke. Elektrotechnik. Toho sa drž, moja, povzbudzoval ma otec, a úkosom sledoval mamu, či dobre zaťal. Tej totiž pri slove „učňovka“ naskakoval na spánkoch smrteľný pot. Sama mala síce tiež len strednú školu, ale od mojich troch rokov mi trpezlivo a systematicky vštepovala, že si vezmem prinajmenšom doktora alebo právnika. Alebo rovno doktora práv.
V nedeľu ráno som sa mala stretnúť so Saškou v posilke. Prišla som samozrejme neskoro, Saška už samozrejme mala nabicyklovaných desať kilákov. A samozrejme, že vyzerala božsky, aj nenamaľovaná a spotená ako prasa.
Sedím na Vandinom gauči a pijem ten najlepší korenistý čaj s mliekom, aký som kedy v živote pila. Predo mnou na stole leží úhľadná kôpka papierov, ktoré som rýchlo ráno vytlačila. Snažím sa to odďaľovať, ale Vanda sa nedá a po niekoľkých konverzačných frázach mi prikáže: „No tak čítaj. Nech to máme za sebou.“
V nedeľu večer som mala asi po dvadsiatich rokoch ten skľučujúci, temný pocit, ktorý ma vrhá do zovretia desivej depresie – zajtra sa ide do školy! Teda do roboty. Sakra. Úplne živo som si vybavila, ako si chystám ošuntelý peračník, učebnice a kružidlo do tej odpornej, veľkej, hranatej tašky s obrázkom Lolka a Bolka. Čo by bolo v poriadku, keby ostatné deti nemali na taškách My little pony a Batmana. Tie sa ale v sekáčoch tak často nevyskytovali.
Strážim dieťa. Je to dieťa Katky, Marekovej bývalo-súčasnej frajerky. Kým tu nebol, urobila si dieťa a ja som samozrejme ten najvhodnejší bejbysiter, akého si tí dvaja tupci vedeli predstaviť.
Sedíme s Marekom v taxíku a mlčíme. Nechce sa nám hovoriť, lebo oslava bola horšia, ako sme predpokladali. Mama odmietla vziať na vedomie, že sa Marek vrátil a celý čas ho ostentatívne ignorovala. Našťastie aspoň k otcovi sa správala relatívne normálne. Teda, ja už za normálne považujem aj to, že mu nehádzala do hlavy porcelán.
Domov som prišla úplne uťahaná. Niekedy si pripadám ako totálny lúzer. Nič nefunguje tak, ako by som chcela, som len vlečená od jednej trápnej situácie k druhej a všetky moje pokusy vymotať sa z toho ma len ponárajú hlbšie do tohto marazmu. Keď som mala sedemnásť, myslela som si, že v dvadsiatich siedmich už budem úplne dokonalá, budem presne vedieť, čo mám robiť a čo hovoriť (a kedy mlčať), budem sa riadiť svojimi skúsenosťami, rozumom a intuíciou v presne namiešanom dokonale vyváženom pomere... Ale dnes som rovnako zmätená ako v puberte, vôbec neviem, ako robiť veci dobre a ako sa vyhnúť tomu, aby ma každodenné neúspechy totálne nerozložili.
Zvyšok dňa som strávila v kaviarni, rozosielaním životopisov na sedemdesiat rôznych adries. Marek šiel „obehnúť The City“, tak som mala dosť času premyslieť, ako budeme teraz bývať. K mame ho vyslať nemôžem, pozabíjali by sa behom dvoch dní. A môj bytík je trochu primalý aj pre jednu osobu. Tiež som zavolala ocinkovi. „Prídeš na maminu párty?“ „Jasné. Aby som mal dva roky tichú domácnosť. Tvoja matka naposledy z takejto ‘párty‘ volala Simone a presviedčala ju, že už som sa vrátil a ostanem natrvalo.
Okrem toho, že som zaspala, som našla pred dverami ďalšie milé prekvapko: môjho strateného dvadsaťročného brata. Zmizol pred dvoma rokmi, hneď ako dovŕšil plnoletosť. Odvtedy som od neho dostala len jednu pohľadnicu, lepšie povedané kartónovú tácku pod pivo s nalepenou známkou (ale nechali ma ešte doplatiť asi osemdesiat korún. Vraj z Peru sa posiela s drahšou známkou).
Prišiel po mňa autom. Skvelým autom. Vzal ma na večeru. Skvelú večeru, v skvelej reštaurácii. Nie že by som nikdy nebola v drahej reštaurácii, ale málokedy ma do nejakej pozval muž. Môj posledný frajer bol „večný študent“.
Zobudila som sa na zúrivý štekot pred dverami bytu. Ešte v polospánku som sa vymotkala z postele a šla sa pozrieť na toho drzáka drzého, ktorý si dovoľuje rušiť ma zo spánku - z jediného potešenia, ktoré v poslednom období mám. Za dverami stála moja mama a štekajúca mrcha bola samozrejme tá sprostá malá Sendy. Mama na mňa hodila vyčítavý pohľad („Už je DEVäŤ hodín a ty ešte chrápeš!“) a pozvala sa dnu. Vyzula si svoje odporné sekáčové polobotky (so zadosťučinením som sledovala, ako ich Sendy začala spracovávať).
