lenka jíleková
O strachu a Arethe Franklin
Na základku som chodila v štvrti, kde bývala kopa Rómov. Hlučné tmavé deti, čo mali úplne odmalička pásik fúzov na hornej pere, som poznala najmä z okolia školy; vyzerali, akoby mali stále prázdniny. Páčili sa mi najmä hlasy ich mám – pripomínali mi staré platne Arethy Franklin. A hovorili rozprávkovým jazykom, ktorý vôbec žiadnu inú reč nepripomínal. Dievčatá sa volali Simona a chalani nemali mená, ale prezývky - trebárs Ličo alebo Šuňo. Naučila som sa ich báť, pretože mená ich otcov sa vyslovovali len stíšeným hlasom a z historiek o tom, že majú pod kabátmi ostré dýky, ktorými prerežú krčnú tepnu každému, kto moc čumí, mi šiel po chrbte mráz.