Po niekoľkých hodinách zbytočného blúdenia po cestovkách sme zistili, že sme veru pekne naivný párik. Dvaja blbečkovia, dalo by sa povedať. Last minute totiž vôbec neznamená, že môžete odletieť o dva dni či nebodaj zajtra (za túto halucináciu nás jedna pani dokonca úprimne vysmiala). Znamená to, že môžete odletieť tak najskôr na budúci týždeň, samozrejme s ilúziou, že ste kúpili straaašne výhodne. Tak prečo sa to volá last minute?! Takto otvorene priznaný marketingový odrb prekvapil aj mňa, otrlú reklamofilku. V cestovke číslo deväť (áno, vážne) nám dali dve možnosti: Thassos, dve hviezdičky, alebo Egypt, päť hviezdičiek. Mne zasvietili očká, lebo v päťke som ešte nebola, ale Viktor sa (zbytočne) tváril, že si to nevšimol. Odpálil dlhú, rozvláčnu a nudnú prednášku na tému „Prírodné krásy gréckych ostrovov", ale ja som už len zívala a prezerala si katalógy. Bolo mi jasné, že Egypt bude. Argumentačne som neprekonateľná. Nakoniec si bude myslieť, že na ten Egypt on ukecal mňa.
Na tú dovolenku sme vôbec nemali prachy. Teda mali, ale určené úplne na niečo iné. Ále čo, užime si, žijeme len raz. Teda možno nie len raz, ale znie to presvedčivo, nie?
V aute sme kričali od radosti. Straaaašne si to užijemeeeee! Budeme tam ako prasatáááá v žiteeeee!
Na egyptskú pôdu sme prileteli v noci. Viktor behal okolo lietadla a usmieval sa ako dilinko. „Cítiš tú energiu? Cítiš, že sme na úplne inom kontinente? Aká je tu MÁGIA?" Nič som necítila, ale nechcela som mu pokaziť radosť. Mňa to chytilo o niekoľko sekúnd neskôr, keď nás letištný miktobus odvážal do lietadla. V mikrobuse sa z reprákov na plné gule ozýval hypnotizujúci hlas muezína. Modlitba. Už som to zažila v Mostare, ale toto bolo ešte lepšie. „Cítiš tú energiu? Tá MÁGIA?"
V autobuse, ktorý nás rozvážal do hotelov, som sa už hrozne tešila. Viktor robil samozrejme hanbu (mal hlasné, dosť blbé komentáre typu „To je akože ten Egypt? Tu akože bývajú tie faraóny?" a podobne, ale nenechala som si pokaziť radosť. Naša delegátka nám prezradila, že Egypťania nepoužívajú toaletný papier. Viktorovi to nešlo z hlavy až do konca dovolenky. Ako to teda sakra robia?! A nechcel si s nijakým domorodcom podať ruku.
V hoteli sme kričali od radosti opäť, teraz už len očami, lebo zase nejakú tú slušnosť nám pani učiteľky vštepili. Hotel bol STRAŠNÝ. Vážne som nikdy nebývala v niečom tak luxusnom, pompéznom a drahom. Izba dokonalá. Servis dokonalý. Bazény dokonalé. Trávniky ako z machu, noha sa zaborila až po členok do mäkkej nádhery. Žrádlo dokonalé. Dali sme si all inclusive. Luxusné jedlo v dvoch reštauráciách a v dvoch baroch. Aj na pláži. Viktor sa po večeri už len tak potácal. Všade mramor, zlato, orientálne výzdobičky. Orientálne koberce. Čašníci, čo čítajú želania z vašich očí. (Zvyšok dovolenky sme asi tisíckrát rátali, čo to všetko muselo stáť a aká to je pre majiteľa ryža. Sme obaja raci, no. Aj tatranskú panorámu prerátavame na doláre.)
More, koraly s tropickými rybkami hneď pri pláži. (Nemo a jeho kamaráti na dotyk.)
Tu si to BOHOVSKY užijeme!
Po troch dňoch sme sa chceli začať vzájomne jesť. Od nudy. Začali sme plánovať nasledovnú dovolenku - potápanie medzi žralokmi, dobrodružné splavovanie Nílu, lov ohrozených živočíšnych druhov v pralese. Púštna expedícia. Výstup na Matterhorn. Možno poznávací zájazd do Černobyľu? Hlavne už nikdy, nikdy takáto tupá vylihovačka. Koho to bol sakra nápad?! Musíte byť v kóme, aby vám nevadilo šestnásť hodín grilovania na pláži. Viktor to znášal o niečo lepšie ako ja - len si tak dobrovoľne zdementnel a fungoval čisto na uspokojovaní bazálnych potrieb. Premenil sa na hlodavca.
Ja som bola tesne po operácii očí, takže som sa musela opaľovať so slnečnými okuliarmi. (Po návrate mi hovorili Ninjakorytnačka. Tí milosrdnejší len Batman.)
Fakultatívny výlet do Luxoru som pretrpela s úpalom. Bolo 47 stupňov v tieni. Keby tam nejaký bol. Myslela som, že zomriem. Niekedy som si to aj túžobne želala. Nevedela som, že mám úpal, tak som si dala silné egyptské lieky na hnačku. Ktoré dehydrujú. Mali ma dať radšej do zvieracej kazajky.
Prednáška: „Táto rieka je strašne špinavá. Kúpu sa v nej mŕtve kravy. Ak sa jej napijete, zomriete okamžite. Ak sa vás dotkne kvapka vody, zomriete asi tak do večera." Alebo také niečo. A potom zábavná plavba po hladine rieky v člnku, ktorý možno zažil ešte nejakého toho faraóna. V živote som nesedela tak stuhnuto. Presne som sa vycentrovala na stred člna a ani som radšej veľmi nedýchala. Pamätáte si tú scénu, keď Angelika zbije svoju slúžku jedovatou spodničkou? Cítila som sa, ako tá slúžka. Tesne pred výpraskom. Nasledoval príjemný obed v reštaurácii - ako inak - priamo na rieke. Romantické, nie? Viac už si nepamätám. Psychológovia tvrdia, že príliš traumatizujúce zážitky podvedome vytesníme z pamäti.
Hurghada bola ďalším prekvapkom. Celkom slušná hlavná ulica lemovaná turistickými obchodíkmi so suvenírmi, predavači otravní ako ploštice. Prímorská normálka. Ale stačilo vojsť do bočnej uličky a svet sa zmenil. Súvislá vrstva črepín, bordel, špina. A chudoba. Strašne som sa hanbila, aké sme svine. Že žijeme v takom hoteli, ktorý keby sa vymenil za jedlo, nakŕmil by celé toto mesto. Potom som si uvedomila, že dávame veľa ľuďom prácu. A zamestnanci hotela si ju fakt vedeli vážiť. Trochu sa mi uľavilo.
Viktor: Strašne sme si to tam užili, pamätáš sa? Mali sme sa ako také prasiatka...
Ja: Radšej ten Níl, sakra. Spáliť sa môžem aj v solárku (aj to občas robím)! A keď umriem, ešte sa naležím.
Vraj vám počas dovolenky môže klesnúť IQ asi tak o dvadsať bodov. Ale mňa by zaujímalo - vráti sa to do normálu?!
