Pozvali nás na konferenciu, ktorú organizovala materská americká organizácia pre východnú Európu. Celý „Sovietsky zväz", Chorvátsko, Slovinsko a nás. Hradili všetko - letenky, ubytovanie, stravu. No, tak to je jasné, že ideme. Podmienkou bola znalosť angličtiny alebo ruštiny, prednášky budú v oboch jazykoch. Ja som v angličtine zdatná, o Viktorových znalostiach tohto jazyka viem svoje. (Aj keď on je presvedčený, že sa dohovorí. Nedohovorí.) Tak som sa ho opýtala: „Zlato, vieš po rusky?" a dívala som sa mu vážne do očí, aby som postrehla prípadný náznak lži. Veľmi chcel ísť na tú Ukrajinu. Opätoval mi úprimný, čistý pohľad a suverénne povedal: „Jasné, že viem. Sabáka, paguľjať." Keďže som mala v roku 1989 sedem, po rusky sa neviem ani vypýtať na záchod. Ubezpečená Viktorovou lingvistickou ukážkou som zabúkovala letenky.
O konferencii som vedela nasledovné: ideme do Odesy. Odesa je krásne prístavné mesto. Na letisku nás bude čakať chlapík menom Simon, Američan, ktorý to celé tak akosi organizuje. A to bolo všetko. Nemala som na neho žiadny iný ako mejlový kontakt, nevedela som ani jeho priezvisko. (Pripomínam, že som oficiálne už niekoľko rokov dospelá, moje IQ je podľa dostupných testov vysoko nad priemer a pokiaľ viem, nie som registrovaná na žiadnej psychiatrickej klinike.)
V dobrej nálade sme vystúpili na letisku v Odese a hľadali tabuľku s našimi menami, ktorú by v ruke držal nejaký prívetivý zriadenec konferencie. Úsmev nám po hodinke začal zamŕzať (sčasti od sklamania, sčasti preto, že v letištnej hale bolo mínus 10) a začali sme uvažovať nad iným riešením. Pre úplnosť prikladám približné znenie našej konverzácie:
Viktor: „Oukej, tak poďme teda do hotela. Veď sa tam nejako dopravíme. Ako sa volá náš hotel?"
Ja: „Netuším."
Viktor: „Oukej, tak zavolajme Simonovi."
Ja: „Nemáme jeho telefónne číslo."
Viktor: „Tak zavolajme niekomu, kto ho môže mať."
Ja: „Ježiš čo nemáš mozog?! Ako môžeme niekomu zavolať, keď nemáme na nikoho kontakt?"
Ešte že je Viktor statný tridsiatnik, aj srdce má chvalabohu zdravé, inak by som možno letela naspäť s dvojmetrovou čiernou krabicou. Vydali sme sa peši do neznámeho miliónového mesta, s kuframi a bez pančušiek pod gaťami. Zásadná chyba, ako sme čoskoro zistili. Viktorova znalosť ruštiny sa ukázala ako postačujúca (až do momentu, kedy už nešlo o „doprava" a doľava", ale o plynulú rýchlu reč na konferencii. Všetky prednášky som strávila prekladaním z angličtiny. Myslela som, že ho budem musieť zabiť.) Po šiestich hodinách zúfalstva a so slzičkami na krajíčku (ja, nie Viktor. On nosil kufre, ja som kňučala) sme náhodne natrafili na človeka, ktorý nás doviezol do nášho hotela. Za doláre, samozrejme. To už nám ale bolo všetko jedno.
Ukrajina je nádherná. Po uliciach behajú svorky divých psov (alebo šakalov, to som radšej nechcela vedieť), ktorí sa po zotmení približujú k ľuďom na dva metre a nepríjemne štekajú. Domorodci nám zhodne tvrdili, že sú okej. Nikomu neublížia. Síce štekajú a obšmietajú sa blízko vás s vycerenými zubami, ale sú to kamoši. (Po návrate sme našli v správach zmienku o chlapcovi dohryzenom na smrť týmito veselými pouličnými zvieratkami. V Odese, samozrejme.)
Ukrajina je nádherná. Nádherné historické budovy vyzerajú, ako keby v nich sqattovali hordy dementných sadistických barbarov. Ošarpané, polozdemolované, páchnuce močom. Prvý raz som s pokorou ocenila robotu, ktorú sme po revolúcii na Slovensku urobili v rekonštrukcii starých budov.
Autá na Ukrajine nemajú katalyzátory. Zo smogu a dymu po chvíli bolí hlava a štípu oči. Po dvoch dňoch viete, ako sa cíti makrela v komíne. Nič moc, no.
Na Ukrajine musí platiť nejaký zákaz predaja farebných tkanín. Všetci chodia v šedej, čiernej a hnusnej hnedej. Viktor sa cítil ako doma (vyrastal v sedemdesiatych rokoch), ja som mala permanentnú depku.
Ukrajina je nádherná. Ukradli nám foťák a lektorom konferencie vyčórovali batožinu už colníci na letisku. Sprostí Amíci, načo si ťahajú také drahé krámy, no nie? Takže kamery a foťáky - nech padnú pánom colníkom na úžitok. Ale odborná literatúra v angličtine - tú využijú možno na podloženie krivého stola. A možno na kúrenie.
Á propos - kúrenie. Na Ukrajine som videla prvý krát lepiacou páskou zalepené okná. V hoteli, kde sme bývali. Šetrenie. Šetrilo sa aj na jedle pre účastníkov konferencie. Posledné dni sa prudko znižovala úroveň raňajok a vo finále nám odmietli dať med, vajíčka, šunku aj syr. „Net," usmievala sa teta a krčila ramenami. Všetko sa zjedlo. Keď sa Viktor postavil, prestala sa síce usmievať, ale „net" bolo aj tak. Keď Viktor pritvrdil (použil svoj legendárny prístup „Viktor na úrade" - ja, poučená, vtedy len ustupujem do bezpečnej vzdialenosti), úsmev zmizol a objavil sa tanierik. So syrom, vajíčkami, medom aj šunkou. Ámerikánci zaplatili, nech sa nažerú. Usmievať sa nemusíme.
Ukrajina je nádherná. Keď sme odlietali, policajti nás odmietli pustiť domov. Net, až 28. októbra. Na ten dátum máte napísaný odlet. Doteraz nevieme, či to bol nejaký milý žartík chlapíka v cestovke (touto cestou sa mu ospravedlňujem za prípadné zdravotné aj rodinné problémy. Hodinu sme ho dosť vážne preklínali), ale naozaj sme mali na letenke tento dátum. A bol február. Opäť slzy na krajíčku (je to veru city budiaca krajina, tá Ukrajina), prosby na rôznych oddeleniach, mrazenie v chrbtici (z neznámych príčin som uverila tomu, že naozaj budeme musieť ostať do októbra). Ponížene som prosíkala pani za prepážkou, aj keď sa mi chcelo zarevať: „Čo ste sa úplne zbláznili? Kto by tu u vás chcel ostať?! Strčte si tú pos..nú Ukrajinu do r..i!"
Nakoniec prišlo riešenie: môžete odletieť. Len taká maličkosť - zaplatíte symbolických sto eur za zmenu dátumu odletu. Bežná formalita.
No a toto nemali. Ja som v podstate mierumilovný človek, ale keď ide o moje peniaze, nepoznám brata. Ani sestru, babku a zvyšok rodiny. Vstúpila do mňa nevídaná sila mojich pohanských predkov, zmietali mnou besy nevídané. Ja že vám mám dať sto eur? Vrútila som sa (z nozdier kúdole dymu, oči krvou podliate) do boja takpovediac historického. Juro Jánošík proti Iľjovi Muromcovi. Muromec je bohatier, má silu za sto chlapov. Možno by niekto zapochyboval o šanciach Jánošíka proti Iľjovi - Oblude. Lenže nezabudnite, že Jánošík chráni práva chudobných (to akože mňa a Viktora) a to mu dodáva silu celej zúrivej armády. A čo je najdôležitejšie - Jánošík je ľstivý a prefíkaný. Zvolila som taktiku najtaktikovatejšiu. Mám to nacvičené dokonale. Je to pohľad „novorodené šteniatko práve stratilo matku". Tí, ktorí ma poznajú, vám môžu potvrdiť, že pod týmto pohľadom pukajú skaly a tryskajú z nich potoky sĺz. Pod týmto pohľadom ustupuje more a tíchne uragán. Pod týmto pohľadom sa roztopí aj srdce ukrajinskej colníčky.
Keď sme sedeli v lietadle, tešili sme sa ako malé deti: Juchú, už sme preč z tej smradľavej, špinavej, zlodejskej krajiny! Keď lietadlo vzlietlo, cítila som sa ako niekto, koho práve pustili po dvadsiatich rokoch z thajského väzenia. Never more, Ukrajina.
Znechutenie vyprchalo asi po týždni.
A ostala len láska. Čistá, veľká, široká láska k Odese, k nádherným Ukrajinkám menom Oksana a ušľachtilým Ukrajincom (Aľjoša), pouličným psom a zalepeným hotelovým oknám. K príšernému „modernému" zábradliu na historických Potemkinových schodoch. K zatuchnutým mikrobusom a riedkemu tvarohu. A túžba, túžba vrátiť sa do Odesy a ostať tam žiť. Navždy.
