Trošku ma v úvode rozladil reklamný nápis nad pódiom. Propagácia nejakej firmy, ponúkajúcej „logistiku a industriálny development". Čo to sakra je?! Nebolo by zrozumiteľnejšie niečo ako „Jedno vajce denne" alebo „Volíme mier"?
Malá kinosálka bola narvaná na prasknutie, takže som po chvíli státia premýšľala nad tým, ako by to bolo v ideálnej, kolektívne zmýšľajúcej spoločnosti. Na pódium by sa postavila pani s ondulou a obrovskými okuliarmi, odkašľala by si do mikrofónu a povedala by: „Ehm echm. Teraz všetci, ktorí doteraz sedeli, vstanú a uvoľnia miesta tým, ktorí stáli. Aby sme sa všetci vystriedali, no." A pokloní sa a odíde. Lenže to sa samozrejme nestalo, tak som si musela stoličku kapitalisticky ukoristiť.
Keď začali hrať, s uspokojením som zaznamenala, že ani na tomto koncerte nechýba takzvaný „šľahnutý vychovávateľ". To sú tí, čo sa pri každej trošku lepšej pasáži postavia a ukazujú na hudobníka, ktorý to spáchal, vztýčeným ukazovákom (alebo najlepšie oboma), akože „Ty - ty - ty!" Bol aj tu jeden taký. Hneď vpredu. Tak je všetko na porádku.
Ja som Fermátu ešte nikdy hrať nevidela. Keď boli slávni, ešte som nebola ani v pláne. Takže skoro všetko, čo hrali, bolo pre mňa nové. A bolo to veľmi krásne.
Prvé, čo ma šokovalo, že skladby by si úplne vystačili s motívmi. Motívy boli také zaujímavé, že aj bez hráčskej virtuozity by ma zabavili na celé tie dve hoďky. To je vlastne to, čo mi napadalo tak často - že hrajú fakt zaujímavo. Nie v tom snobskom slova zmysle „hm, veľmi interesantné...", ale naozaj pútavo; tak, že sa vám chce počúvať každý takt a tešíte sa, ako sa rozvinie do ďalšieho. Chce sa vám prísť tomu tajomstvu na koreň. A každý song mal okrem nádherného motívu aj prekvapenie - darček. Náhly obrat opačným smerom, zrazu sa pustil cestou úplne inej, protichodnej nálady a to bolo tiež.... naozaj zaujímavé!
Griglák hral božsky. Slovo, ktoré mi prišlo na myseľ, je naratívne. Jeho gitara normálne hovorila; slová, ktorým sa dalo rozumieť. Počúvala som, čo mi hovorí. Teda, boli to blbosti ako „petržlen kôrovce mak mak mak masážnik vŕba trk", ale aj tak to bolo krásne.
Fedor Frešo - ako vždy skvelý, škoda len, že tak málo exhiboval. Znesieme ho viac!
Monumentálne pasáže, ktoré vôbec nenudili a to boli pekne nahusto! Neskutočný zvuk! A dvojka mladých hráčov dosť dobre stíhala za dvojkou pôvodných. Preložník je jasný, ale mladý Hittrich ma príjemne vyšokoval. O mne je známe, že keď ma čo i len jeden song nebaví, z koncertu odchádzam. Vo finále som postojačky tlieskala o prídavok.
Fermáta je podľa mňa jednoducho svetová kapela.
Na každom dobrom koncerte vyriešim jeden celosvetový alebo môj osobný vážny životný problém. Pretože hudba mi rozmotáva zmuchlané myšlienky, narovnáva pomačkané cestičky v mozgu a uvoľňuje dráhy neurónom, takže môžu šikovnejšie utekať. Na Fermáte som problémy vyriešila tri.
Čím je koncert lepší, tým geniálnejšie riešenia nachádzam. Tentoraz sa s vami podelím:
Asi je naozaj už neskoro začať s tým baletom.
Vážte si prácu zdravotných sestier. Zaslúžia si to.
Nelovte tulene. Už ich máme málo.
Dobre ste hrali, chalani.
Fermáta 2006:
Juraj Griglák - gitara
Fedor Frešo - basgitara
Peter Preložník - klávesy
Jakub Hittrich - bicie
