Kto si spomenie na socialistický výber dioptrických rámov, pravdepodobne teraz vyroní súcitnú slzu. Našťastie sa časy zmenili a moje „okuliarky" boli časom celkom pekné. Rodičia sa fakt snažili.
Ale ja som ich nenávidela. Hendikep pri športovaní (samozrejme plus k mojej vrodenej bambavosti), blbé zimné zahmlievanie a letné spotené šmýkanie z nosa, školské prezývky asi spomínať nemusím. Perspektíva nikdy nemilovanej obrýlenej starej panny ma prenasledovala až do puberty. Vtedy som dostala kontaktné šošovky a bol pokoj. Teda, ako sa to vezme.
Pôvodne mali šošovky hrúbku tenšej preglejky a bolo ich treba každý deň vyvárať. Môj starostlivý otec ma nechcel ukrátiť o žiadne letné radovánky, tak mi ich obetavo vyváral na stanovačkách v kotlíku. Pri aplikácii bolo treba mať čisté ruky a to je v kempingu „Buková" celkom náročná záležitosť. Potápanie nehrozilo - chlór šošovky poškodzuje. Rovnako ako aerosol. (Už ste sa pokúšali rovnomerne si nalakovať vlasy so zavretými očami? Dosť ťažko sa tá cementová škrupina cez pol hlavy rozčesáva...)
Šošovka zalezená pod viečko je iná lahôdka. A spontánne prespať u frajera? Jasné, lenže po zobudení sa cítim ako lietadlo v oblakoch. V spánku sa proste zahmlievajú.
Veľa zábavy som zažila so svojou zníženou zrakovou ostrosťou. Bohužiaľ šošovky nedokázali korigovať moju očnú vadu na sto percent. Takže som desať rokov rozoznávala ľudí vo väčšej vzdialenosti najmä podľa chôdze. Prišla som na návštevu k svojmu (vtedy) milému. Jeho malá sestra sedela s matkou (distingvovanou dámou) v hale a ja, nedoostriac, som im priateľsky zamávala: „Čaute, baby!" Odvtedy mi celá ich rodina hovorila „Tá drzá". Nespravodlivé, nie?
Tiež som vraj hrozne namyslená. Na ulici nepozdravím... Spať v cudzom byte vždy znamenalo zaprisahávanie vlastného močového ústrojenstva až do rána: „Vydrž, prosím ťa, mechúrik, ešte chvíľku..." Bez šošoviek by som možno ocikala špajzu a potme si ich jednoducho nenasadím.
Po promócii som šla na operáciu. Jasné, že som sa bála, ale už som toho mala dosť. Vybrala som si prvé lejzrové centrum, ktoré som na nete našla. Musia to byť profíci, keď to robia, nie? Zarazilo ma, že mi dali termín operácie hneď, pri prvom telefonáte. A predoperačné vyšetrenie? Však pred operáciou, nie? - dostalo sa mi jasného vysvetlenia. „A prosím vás, aké môžu byť napríklad komplikácie, kvôli ktorým ma neodoperujete?" „Jój, toho je," zasmiala sa úprimne sestrička. To ma teda povzbudilo.
Keď som prišla, pani doktorka práve vyšetrovala nejakého chlapca, ktorý už, ako som pochopila, mal operáciu za sebou. Objavil sa mu nejaký zákal. Skrúšene sa pýtal, či by sa s tým nedalo ešte niečo urobiť... Pani doktorka ironicky zdvihla obočie: „Jáj, mladý pán, keby sme vedeli ‚urobiť', ani vojny by neboli!" Citlivá, no. Neutiekla som len preto, že už mali moje prachy. Platilo sa vopred.
Sestrička mi dávala liek proti bolesti a vraj mám niečo zjesť, lebo je ťažký na žalúdok. „Jablko stačí?" pýtala som sa. „Jasné," prisvedčila. V pokoji duše som spapala jablko a zapila liečik. Pani doktorka sa ma tesne pred operáciou pýta: „Jedli ste pred liečikom? Iba jablko? No, to ale nestačí... Možno vám bude trošku nevoľno."
TROŠKU NEVOĽNO?! Trošku nevoľno, ty odporná, sadistická, neľudská príšera?! Bolo mi tak zle, že som ani na druhý deň nevedela, či mi pri najmenšom pohybe ten desaťkilový žulový balvan nepretrhne zvnútra brušnú stenu. Teda, bolo mi trošku nevoľno.
Počas operácie (ktorá bola, mimochodom, tým najtraumatickejším zážitkom v mojom živote) sa prizerali nejakí praktikanti. Vprostred procedúry, pri ktorej vám z oka rozovretého zverákom zdĺhavo oškrabávajú vrchnú vrstvu rohovky, sa pani doktorka zastavila a dala praktikantom podrobnú inštruktáž o tom, čo práve robí. Keby mi práve neoperovala oko, kopnem ju do píšťaly.
Keď to skončilo, vyšla som na chodbu, kde ma čakal Viktor. „Pardon, ja odpadnem," poslušne som nahlásila a zviezla som sa na koberec. Sestrička bola ku mne zrazu dobrá. Dala mi medík a lyžičku a nechala ma ležať na lehátku. Tak nakoniec to bola celkom príjemná operácia.
Tipy a triky pre záujemcov:
Kúpte si žalúzie. Alebo tmavé rolety. Nie, váš hodvábny kvietkovaný závesík nebude stačiť. Budete mať pocit, že vám niekto šteklí očné jamky samurajským mečom.
Bude vám to hnisať. Nechutne hnisať a vytekať nechutný hnis. Ak ste citlivejšej povahy, dopredu sa objednajte u psychológa.
Budete sa čudovať, ale ak ste doteraz žili podľa hesla „Inteligentný človek sa nikdy nenudí", zabudnite na svoju sebaúctu. Budete sa nudiť PRÍŠERNE. Budete sa tak nudiť, že keď váš partner príde z práce, nájde doma umraučané nesamostatné teliatko, ktoré sa „chce hjať, pjosím...". Čiastočnú záchranu poskytujú cédečka s rozprávkami. Nie, nebude sa vám chcieť počúvať ten rýchlokurz francúzštiny. Ste rekonvalescent a potrebujete ľahkú zábavu v podobe Snehulienky a Modrofúza.
Dobre si vyberte lejzrové centrum! Nechajte si poradiť, podplaťte niekoho, vybavte si protekciu, zbaľte v bare prednostu kliniky. Urobte čokoľvek, aby vám to robili profíci. Samé o sebe je to pekný humáč, tak nech vám to aspoň spríjemňuje primerane vlezlý personál.
