Chodím po ulici a myslím na to, že všetci tí ľudianevidia mňa, takú, aká som bola stvorená, ale len nejakú falošnú falošnicu.Načančanú lož.
Som rada, že mám aspoň orgány svoje vlastné. No, jeden zubmám umelý, ale myslím trebárs prsia a pery. Neviem si predstaviť, že bysom sa dotýkala svojho tela a mala v ňom sáčky so slanou vodou.
Videla som minule dokument o babách, ktoré majú zasebou desiatky plastických operácií. To už asi nie je kategória „trochu imhrabe“, ale skôr do kolónky „vážny psychický prúser“. A mali také strašnesmutné oči na tých kolagénovo-botoxových tvárach. Normálne som mala chuť jednejz nich zavolať (tej najsmutnejšej) a povedať jej o sebe, ako somsa tiež nemala rada, ale teraz sa snažím a je to omnoho lepšie. A akomi na nej vlastne záleží, lebo viem, čo je to byť smutná.
Ale možno má každý svoju karmu – aj ony, tieto zranenékrehké baby. A musia si niečím prejsť, čo ja nemôžem pochopiť. Aspoň nierozumom.
Sú aj chlapi, ktorí svojej frajerke zacvakajú za operáciu.Chcú mať doma Angelinu Jolie alebo čo. Nie nejakú Renátku z Očovej.
Takého chlapíka by som hneď, ale hneď poslala .... domov.Alebo by som mu navrhla zväčšenie penisu – keď už sme pri tých operáciách.
Ale pravda je, že aj ja som kedysi vážne o plastikeuvažovala. Respektíve, túžila som po nej a bola som presvedčená, že keďdovŕšim osemnásť, okamžite do toho pôjdem.
To som mala asi jedenásť. Neviem presne, ako sa to stalo,ale niekto ma „upozornil“ (ach, ľudia sú láskaví), že mám „krátku bradu“. Krátku bradu?! Čo tomá sakra znamenať? Obzerala som sa v zrkadle a zistila som, žez profilu má moja línia od brady ku krku tvar, ktorý nie celkom presnekopíruje spodnú čeľusť. Nikdy predtým som si to nevšimla, pretože som sa naseba dívala výhradne SPREDU. Teraz som mala niečo nové – krátky krk, či dvojitúbradu, alebo akokoľvek to chcete nazvať. Ten malý zbytočný kúsok kože sa stalcentrom môjho vesmíru. Začala som riešiť, ako zakryť tú príšernú, zahanbujúcudeformáciu, ktorá ma odsúdi na večný život v osamotenosti, pretože niktopredsa nemôže milovať takúto kreatúru. Okrem natierania brady tmavým očným tieňoma totálne nezmyselných cvikov (pohybujete dolnou čeľusťou dopredua dozadu, až kým vás nerozbolí krk) som si vypestovala tik. Tik, priktorom som sa snažila nikdy neotáčať k ľuďom (aspoň k tým, pred ktorýmisom chcela byť pekná) zboku. Len spredu. Otáčala som hlavu len spredu. Keď sa dotyčnýv priestore presunul, otočila som hlavu. Ako sova, nie?
Tiež som začala chodiť s hlavou strašne vzpriamenou,aby som tú mizernú kožu aspoň opticky natiahla.
Keď som mala osemnásť, už som si toto svoje trápeniepamätala len matne - mala som už dávno iné starosti. Lenže raz, na jednom žúre,keď už sme všetci boli odblokovaní tvrdým alkoholom, mi jeden chalan povedal:„Vieš čo, Lena, ty si celkom dobrá baba. Ale vieš, čo mi na tebe vadí? Že sitaká strašne namyslená.“ Bola som v šoku. Ja a namyslená?Najneistejší tvor, ktorého poznám? Ako na toto preboha prišiel? „No, veď to jejasné. Nosíš ten nos tak strašne vysoko...“ A ukázal mi, ako chodím.S bradou natiahnutou. A ja som pochopila, že som celé roky vysielalaabsurdný, pomýlený signál: „Som niečo viac ako vy, nepribližujte sa ku mne,pretože vami pohŕdam!“ A pritom to bolo: „Mám hrozný mindrák zo svojejbrady. Nevyzerám ako moriak?“
No a dnes? Kašľať na moriaky. Som silnejšia.
