Keď nepíšem, žijem ako odsúdeniahodná postava zosociálne-kritického románu – plytko, povrchne, mdlo. Hnusné rána, robota(hnusná), kino/telka, spať. Som mrzutá zašednutá tvár medzi ďalšími mrzutýmizašednutými tvárami.
Keď píšem, žijem úplne inak. Chodím po ulici, sledujem každýpohyb, počúvam v autobuse útržky puberťáckych rozhovorov, neustálev pozadí mozgu skladám všetko, čo vidím/dýcham/cítim do zložených súvetí.Pilujem štylistiku, hľadám správne slovíčka, a kým prídem domova sadnem k počítaču, tak to mám vlastne hotové. Každá banálna historka samení na vzrušujúci príbeh s vtipnou pointou. Miliardy rôznych vnemovprechádzajú cez môj literárny detektor napísateľnosti a ja behommilisekundy rozhodujem: toto použijem. Ježiš, to je fakt dobré, to použijem!
Mením sa na hyperkritické zviera v džungli plnejpotenciálnych obetí: pomalých predavačiek, zúrivých šéfov, vlezlých baličov.V noci sa budím a beriem do ruky blok. Pristihnem sa o pol hodinu,desať strán zapísaných. Dnes to mám ľahšie, ale pred operáciou som to navyšerobila na poloslepo. Lebo kým by som si dala šošovky, múza by určite skočila naniekoho iného!
Keď píšem, žijem zrazu v strašne zaujímavom svete. Môjživot má kapitoly. Mám toľko energie, že by som rozsápala draka na cucky. Astavím sa, že mám aj auru ako atómová elektráreň. Žiarim, no. Som napojená nazdroj. Len nech to do mňa tečie, mňam!
Písanie je nádherné, najmä, keď to ide.
Je to nádherná samota, keď som sama so sebou a svojougenialitou. A potom keď to dávam niekomu čítať! Mám trému ako na základkena vianočnej besiedke. Páči sa ti to? Nie je to nudné? Je to zrozumiteľné?A tá posledná pasáž nie je dlhá? (No, len skús povedať niečo kritické...)
Prečo neexistuje nejaký klub ľudí, ktorí radi píšu? Ležaliby sme v prítmí, na dekadentných bordó zamatových gaučoch a vymieňalisi slastné zážitky z písania. „Ja som včera napísal len pol strany, ale tobola paráda! Myšlienky mi prechádzali zhora nadol chrbticou ako chladivéprstíčky skúsenej gejše. Ešte teraz mám z toho zimomriavky....“
Kto miluje písanie, vie, o čom hovorím.
Mimochodom – dnes som sa tak do písania zažrala, že somzabudla, že som sa rozišla s Viktorom. A keď mi volal, zdvihla som tozo zvyku „Ahoj, Macík!“ a nie „Čo chceš?! Hovor, máš tridsať sekúnd!“
