Samozrejme, že to už všetci vedia a nikto na poschodí ma nezdraví. To dusno sa dá krájať. Už len čakám, kedy sa na záchodoch objaví potupný nápis „Verona je zlodejská sviňa", alebo niečo podobne osviežujúce.
Bola by som vedúca úseku, čo by okrem iného znamenalo zodpovednosť za tie lenivé mrochty, čo celé dni rozosielajú e-maily: „Týchto desať anjelikov pošli do piatich sekúnd tristo dvadsiatim ľuďom a splní sa ti tvoje tajné želanie!" Výhoda je, že mi trochu pridajú. Takže môžem zahodiť ten klobúk na žobranie, čo som si kúpila z minulej výplaty?
Pomaly mi končí skúšobná a je načase rozhodnúť sa, či svoj život upíšem tejto príšernej organizácii, alebo skúsim šťastie inde. Ale podľa toho, ako mi šťastie v pracovnej oblasti prialo doteraz, sa ani nemusím namáhať. Predsa len som však skusmo rozoslala pár životopisov do nejakých redakcií. Striktne sa vyhnúc tým športovým. Dokonca som prehltla ego (tvaru a chuti mexického kaktusu) a poslala to aj do Spektra. Už vo mne trochu ten jed opadol a viem, že mi to tam fakt šlo. Teda až do momentu, keď mi totálne zahrabalo, ale snáď mi to šéfka bude vedieť odpustiť.
Tibor ma pozval na svadbu. Vraj si mám obliecť niečo bordové alebo ružové. Jeho budúca manželka je fotografka a chce si tam urobiť nejaké zábery. Zlatá, nie? Ja budem na vlastnej svadbe myslieť len na ten moment, keď dotyčnému konečne navlečiem prsteň a navždy ho tak spútam doživotnými okovami môjho súkromného otroctva. A ona myslí na fotky.
Poobede mi volal Marek. Ešte som ho nikdy nepočula mať takýto hlas. Akoby dutý a z veľkej diaľky. Mama je chorá. Nič bližšie nevie. Zobrala som si voľno a trielila som za ňou. Celú cestu v taxíku som sa modlila, aby to nebolo nič vážne. Len som dokola potichu opakovala: nech je to nejaká blbosť, nech je to nejaká blbosť... Striedali sa vo mne záchvaty totálnej paniky a totálnej zúrivosti (potvora jedna, určite má len hypochondrické okienko!) a totálne som si dohrýzla spodnú peru.
Je to zvláštne, že normálne na ňu skoro vôbec nemyslím, iba keď ju v duchu z niečoho obviňujem („díky, mami, že sa pred ním hanbím vyzliecť, to je tá tvoja skvelá výchova!"). Lenže keď sa dozviem takúto jóbovku, zmením sa na trojročné dievčatko, čo nechce ostať v izbe potme samé.
Celý život ma hrozne trápilo, že si s mamou nie sme blízke. Že si vôbec nerozumieme - ja jej a ona zas mne. A že sa vzájomne tou inakosťou tak príšerne dráždime. Strašne som závidela kamoškám, ktoré sa s mamou rozprávali. O hocičom - trebárs aj o chalanoch, o tom, čo ich trápi... O svojich strachoch a neistotách. Skúšala som to aj ja, lenže vždy, keď som za mamou prišla, v sekunde ma svojou chladnou, vyčítavou premúdrelosťou odradila. Jediné, čo pre mňa mala, bolo prísne, ponižujúce poučovanie. Tak ma to bolelo, že som sa radšej vnútorne umŕtvila a úplne som prestala mamu potrebovať. Hovorila som si: „Máš ešte predsa otca. A to je super, nie?" A niečo vzadu mi hovorilo: „Ale to nie je také isté..." Ale nič som s tým nevedela urobiť.
Mama sa nikdy nepokúsila ku mne priblížiť. Mala svoj vlastný svet, v ktorom boli všetci susedia zlodeji, všetci umelci komedianti a všetci doktori „dobrá partia". Preto sme na noc zamykali vchodové dvere a hermeticky uzatvárali okná, nikdy nešli do divadla ani na koncert a k doktorom sme chodili aj s oškretým kolenom. Možno si pán doktor všimne, že má Veronka to kolienko celkom pekne tvarované, nie?
Dofičala som na Kramáre a Marek ma už čakal pred nemocnicou. Vraj už má nejaké správy. Mama bola na nákupe v tesku a zrazu odpadla. V mraziarenskom boxe. Ležala tam medzi brokolicou a mrazeným filé a pomaly jej omŕzali prsty na nohách. Nikto si ju tam štvrť hodiny nevšimol. Takže ju doviezli aj podchladenú. Ešte nevedia, čo jej je, ale vraj ju už pár mesiacov silne bolela hlava a brala aj nejaké lieky. Teraz spí a nemôžeme ju budiť. Vyšli sme hore a sadla som si na plastovú stoličku k maminej posteli.
Spala a vyzerala ako anjel.
Sedela som tam pri nej tri hodiny. Marek už musel odísť, tak som tam bola s mamou sama. Pozerala som sa na jej bledú, pokojnú tvár a tie malé tenučké vlásky nad čelom. A zrazu som si uvedomila, že mi vôbec nie je cudzia, že to moje pätnásťročné umŕtvenie prestáva účinkovať a hrozne ma bolí srdce. Že toto je moja mama. A že ju vlastne stále potrebujem, rovnako, ako keď som mala trinásť. Mama, ja ťa potrebujem!!! Zajtra ma povýšia a chcem, aby si ma pochválila a pohladila po hlave.
Revala som tam ako malé decko a sopeľ mi kvapkal na nemocničný paplón.
