Saška je typ kamarátky len pre otrlé typy žien. Je tak nadpozemsky krásna, že kdekoľvek si s ňou vyrazím, zákonite sa na ňu nalepí roj sexuchtivých samcov, pre ktorých okamžite predstavujem neznesiteľnú záťaž („škaredá kamarátka"). Keď prejdeme po ulici, mohla by som kľudne byť nahá a na hlave mať jadrovú raketu. Nikto o mňa pohľadom ani nezavadí. Saška má tvár ako Brigitte Bardot kedysi dávno (veľmi dávno) a je stavaná proti všetkým zákonom prírody, ale zato podľa všetkých zákonov mužského chtíču - je nádherne štíhla, má obrovské pevné kozy a perfektný oblý zadok. Hrozne jej závidím, ale ona to vidí inak: „Keby si takto vyzerala, obesila by si sa po týždni. Myslíš, že sa so mnou chce nejaký chlap rozprávať?"
Navyše - a to Saške radšej nehovorím - väčšina žien, ktoré ju stretnú, ju za tú jej krásu nenávidia. Ale len preto, že ju nespoznajú bližšie. Saška je ten najpokornejší a najmenej namyslený človek na svete. Lenže ešte k tomu žije so strašne bohatým šesťdesiatročným architektom a kvôli tomu ju ostatní ľudia nielen nenávidia, ale aj škaredo ohovárajú. Ale ja ich dvoch sledujem s úžasom, odkedy spolu chodia - a je to ten najharmonickejší pár, aký som kedy videla. On jej hovorí „Sibyla", ona jemu „Macko" a nikdy v živote sa nepohádali. Sibyla preto, že má vždy pravdu a on ju používa ako senzor na vstúpenie či nevstúpenie do biznisu. Poznám Sašku už od strednej školy a viem, že prešla pekne divokým obdobím. Teda prešli sme ním obe, ale zatiaľ čo ja jej pravidelne volám v nedeľu ráno s plačom, že som zase niečo vyviedla, ona jedného dňa jednoducho zakotvila pri Mackovi a odvtedy je ukážkovo verná. Majú sex vždy vo štvrtok. Vo štvrtok podvečer už sa jej nedovolám - sú na prechádzke v záhrade (Macko má pri dome stoárový pozemoček), potom sa kúpu vo vani väčšej ako môj byt, po kúpaní, ešte vlhkí, jedia suši alebo čerstvé figy so šľahačkou a na záver si to obradne rozdajú pred krbom. Na tigrej koži. Strašná divočina, až na to, že vo finále Macko vraj zapíja hriešne drahým šampanským nitroglycerín a Saška ho ovieva čínskym vejárom. A nechcem byť cynik, ale Saška bude asi o pár rokov najkrajšou vdovou v strednej Európe.
Na posilku som ju ukecala ja, keď sa mi zdalo, že mi začína ovísať zadok. Ona tam chodiť vôbec nepotrebuje, ale začalo ju to baviť a teraz musí ukecávať ona mňa. Mňa nadšenie prešlo po prvej hodine na tých odporných kovových strojoch. Väčšinou sa aj úspešne vykrútim, ale dnes ma dostala, už keď som jej zdvihla telefón. „No čo, slaninka, ako sa máš?" Ja ti dám slaninku. Už aj som utekala. Entuziazmus zo mňa po ceste po veľkých kusoch opadával a keď som prišla k posilke, uvažovala som, či by som radšej neskočila zo schodov a nezlomila si nohu. Cvičenie z duše nenávidím. Moja nenávisť je o poznanie hlbšia, odkedy cvičím. Teraz už zastávam názor, že je predsa jednoduchšie nosiť voľnejšie tričká, nie? Moje najtraumatickejšie spomienky z detstva sa paradoxne nespájajú so šatníkom mojej mamy, ale so skokom do diaľky a šplhom na tyči. Jasné, že so mnou nikto nechcel byť v družstve. Ešte stále to počujem: Veronááá, pohni tou riťou! Aspoň sa odlep od zeme, lebo zase prehráme! Behala som tak pomaly, že za mnou už bola len Anička Ferienčíková, zotavujúca sa z fraktúry stehennej kosti. A aj to mi dýchala na chrbát. Takéto zážitky neurobia z človeka práve športového nadšenca.
Pomaly prepletám nohami na bežiacom páse (veď každý pohyb je pohyb) a popisujem Saške detaily zo včerajška. Pozorne ma počúva a musím sa na nej smiať, ako na mňa upiera tie krásne lenivé oči. Je to moja najlepšia kamoška a rada by som verila, že aj ja jej, ale všetci, ktorí ju bližšie spoznajú, sa okamžite nalepia na jej láskyplnú starostlivosť. Viem, že nie som zďaleka jediná, čo jej volá, aby sa vyrevala. Napriek tomu, že nikdy nepovie to, čo by som od nej chcela počuť (To nevadí, že si sa s ním vyspala. Jeho frajerka sa určite nebude hnevať...), viem, že to, čo povie, bude pravda (Tak načo si mu liezla do postele? Nečuduj sa, keď ti tá jeho príde rozbiť hubu!) a že ma aj tak neodsúdi. Ani teraz ma neodsudzuje, len počúva a prikyvuje. Len keď jej opisujem, ako ma chytil a čo pri tom hovoril, nakloní sa zrazu ku mne a vypúli oči: „A vtáka? Vtáka má dobrého?" Povie to takým tónom, že vyprskneme od smiechu a ja horlivo prikývnem, ale červenám sa ako rajčina a môj úsmev je trochu krivý. Niečo vo mne sa vždy hanbí, keď sa hovorí o sexe. Teda nie niečo vo mne, ale ja celá. Asi to tiež pramení v detstve. Moja mama totiž nebola práve hipisáčka.
Ideme do solárka a ako Saška prechádza pomedzi stroje, celá posilovňa prestáva dýchať. Aspoň si nikto nevšíma pach, ktorý zo mňa začína vychádzať. Zase som si zabudla dať antiperspirant. V posilke je to ešte dobré, ale minule som si to uvedomila v kine s potencionálnou obeťou mužského pohlavia. Rozšafne som si natiahla ruku nad hlavu a ešte viac som sa spotila, keď som si uvedomila, že som na niečo dôležité zabudla. Teda hneď som to aj zacítila a do konca filmu som sa snažila nehýbať a držala som ramená tesne pri tele ako ochrnutá. Chalan ma chcel pozvať po kine na drink a fakt sa mi páčil, tak som šla na záchod a chcela som to nejako vyriešiť (určite nejaká pipka nosí spíd stik v kabelke), ale tam som s hrôzou zistila, že sa mi pod pazuchami na tričku vytvorili dve veľké, nezakryteľné mláky. Ako sa môžem tváriť ako jemná, sofistikovaná dáma, keď vyzerám (a smrdím) ako polozdochnutý ťažný kôň?! Bola som pripravená zrealizovať ten najrozumnejší plán, ktorý mi napadol, lenže v týchto moderných multiplexoch nemajú na toaletách žiadne okná. Zostala som teda na záchode, zamknutá až do záverečnej - stojac na mise (paranoidne presvedčená, že ma príde hľadať a bude nazerať do medzier pod dverami) a tváriac sa sama pred sebou, ako by to bola moja najobľúbenejšia zábava na sobotu večer. Chalan už sa samozrejme nekonal a tipujem, že si vymazal moje číslo z mobilu a moju tvár z pamäti. Istý čas som sa budila z hrozného sna, v ktorom sedel obklopený desiatimi kamarátmi a išli sa popukať od smiechu nad tým, ako som vyšla z kinosály s pazuchami ako mexický robotník.
V solárku sa cítim úplne nádherne. Som na dovolenke na Seychelách a ležím v bielom piesku. Na desať minút sa stávam z vystresovanej, neistej a napätej osoby osobou uvoľnenou, vláčnou a súvislou. Splývam s kozmom.
Saška ma berie k sebe domov. Macko je na služobke a máme pre seba celý dom, bazén aj dvojmetrovú plazmu v obývačke. Po ceste do baráku si kupujeme v stánku ričmeny s majonézou a kolu. To môžeme len teraz. Macko by nás zabil. Lenže pre nás má gurmánstvo viac podôb ako len artičokové consommé.
Ležím na koženom gauči veľkom ako môj byt a závidím. A nenapadá ma žiadna racionalizácia, ktorá by ma presvedčila, že môj život je aspoň v niečom lepší než Saškin. Je krásna, múdra a vždy pokojná. Má skvelého muža, ktorý ju pestuje ako orchideu a je nechutne bohatý. Ticho pijeme kolu a Saška zrazu hovorí: „Nemôžeme mať deti."
Neviem, čo mám povedať. Len sa na ňu dívam a vidím zrazu niečo úplne iné ako pre chvíľkou - vidím obyčajnú babu z mäsa a kostí, ktorá celé roky počúva moje náreky a náreky desiatok iných sebaľútostných egoistov a nikdy sa sama na nič nesťažuje, babu, ktorá má trápenia ako každý iný, ale nikto jej to neverí, tak si to všetko necháva radšej pre seba. A už jej ani trochu nezávidím. A uvedomujem si, že ma nikdy nenapadlo opýtať sa jej, ako sa vlastne naozaj má.
