Tak teda čítam a ona len ticho počúva. Netrúfnem si zdvihnúť hlavu a pozrieť sa, ako sa tvári, pretože pri niektorých pasážach sa pekelne hanbím. Pravda je, že moje poníženia nie sú práve mojou obľúbenou konverzačnou témou. Keď skončím, s očakávaním sa na Vandu zadívam. Chvíľu premýšľa a potom hovorí: „Je dôležité, že si to všetko napísala. Máme tendenciu vytlačiť svoje zranenia do zabudnutia, ale tým sa nič nevyrieši. Ukladajú sa a niekde tam hnijú a plesnivejú a ovplyvňujú našu prítomnosť viac, ako by sme chceli. Teraz ti poviem, prečo si to všetko písala. Keď sa dieťa narodí, jeho rodičia, alebo bytosti, ktoré sú mu nablízku, sú pre neho Bohmi. Sleduje pozorne všetko, čo robia a hovoria a chce sa im podobať. Úplne im verí, a to je nutné, lebo je ešte slabé a bezmocné potrebuje veriť, že ho niekto ochráni a postará sa oň. Ale rodičia väčšinou nie sú dokonalí a robia chyby. Napríklad sú k dieťaťu v hneve krutí a to ho poznačuje na celý ďalší život. Pretože keďže ono im verí všetko, čo povedia, uverí im aj to, že je zlé, odporné a nehodné lásky. Dieťa nevie rozlíšiť, či sú slová hovorené len v hneve, alebo či sú pravdivé. Bez výhrady im verí. Ak sa takéto niečo stáva príliš často, dieťa už nikdy nenájde dôveru v seba a bude sa s tým potýkať celý život. Bude sa správať ako zlé, odporné a nehodné lásky, pretože to mu predsa hovorili jeho rodičia.
Ale ak si to raz všetko uvedomí, preberie, oplače a odpustí - to, čo čaká teraz teba - môže vytiahnuť tieto veci na svetlo. A rozhodnúť sa, či im chce veriť aj naďalej, alebo začne veriť, že je aj schopné, dobré a zaslúži si lásku ako každý iný človek na svete.
A teraz, prečo sme to všetko robili. Pýtala si sa na nešťastie v láske. Pozri sa ešte raz do svojich papierov a uvidíš, čomu všetkému o sebe veríš a aká príšerná bytosť by si musela byť, keby to všetko bola pravda. V skutočnosti niekde hlboko v sebe stále všetkým týmto veciam veríš, pretože k tebe prišli vo veku, keď si sa im nevedela nijako brániť. Napríklad že si taká hrozná, že si vôbec nezaslúžiš súcit, ale len výsmech, keď máš na výlete hnačku. Alebo že si úplne nepríťažlivá a nevieš ani vzrušiť muža. A teraz premýšľaj, akého muža si bude hľadať žena, ktorá má o sebe takúto nízku mienku." Začalo mi to do seba krásne zapadať. Krásne, ale pritom strašne. Áno, to dáva zmysel! Keď si o sebe toto všetko myslím, jasné že si vyberám mužov, ktorí sú rovnako hrozní ako ja! Lebo na poriadneho, sebavedomého chlapa predsa nemám... Ako to, že som to doteraz nevedela? „Tieto veci nás nikto neučí," odpovedala na moje myšlienky Vanda, „pretože naši rodičia ich sami nepoznajú. Sú rovnako zamotaní vo svojej malej sebaláske a rovnako sa trápia. Dám ti teraz ďalšiu úlohu a tou sa priblížiš ešte bližšie k poznaniu odpovedí na tvoje otázky. Ale ešte musíš vedieť toto: muži, ktorých si si vyberala, neboli takí strašní, ako si teraz myslíš. Boli len rovnako chorí ako ty.
Nabudúce, keď prídeš, budeš mať zoznam všetkých mužov, s ktorými si mala bližší vzťah alebo si do nich bola zamilovaná. Antonia Banderasa kľudne vynechaj." Zasmiali sme sa, ale Vanda hneď vážne pokračovala: „Ku každému menu pripíšeš všetky vlastnosti, ktoré ten muž mal, ktoré ti napadnú. Aby si dostala dobrý obraz, akí títo muži vlastne boli. Pokojne buď kritická," usmiala sa, „to ti ide celkom dobre, nie? A ešte ti dám jednu úlohu, lebo vidím, že naozaj pracuješ. Popremýšľaj o tom, čo pre teba znamená úprimnosť a ako sa k nej vo svojom živote vzťahuješ."
Odchádzala som zmätená - na jednu stranu šťastná z nových objavov a príjemného stretnutia s Vandou, na druhú stranu trochu nervózna z druhej úlohy. Úprimnosť? Do riti.
Je to zvláštne, ale veľmi živo si spomínam, že už v detstve som toto slovo nemala vôbec rada. Dospela som k presvedčeniu, že je to len slizký výmysel hnusných učiteľov, vyšetrujúcich, kto vypil dve desiatové mlieka namiesto jedného. O niečo neskôr ma v tomto presvedčení utvrdilo množstvo skúseností, pri ktorých som buď s úspechom klamala, alebo bola naopak potrestaná za hovorenie pravdy. Nikto by ma nepresvedčil, že „úprimnosť je dôležitá hodnota" po tom, ako som dostala v tretej triede bitku od matikára. Bolo to hrozne nespravodlivé. Spolužiačka mi napísala lístok, v ktorom ho výstižne nakreslila, aj s vysvetľujúcimi popiskami. A bola určite úprimná, pretože on bol plesnivý, úchylný, poloslepý dedko. Tak som tam pripísala, že si minule na hodine nahlas prdol a pokúšal sa to zakryť kašľaním. Tiež úprimnosť, nie? Podoprela som ju názornou ilustráciou. Zo zadku panáčika vychádza hnedý obláčik. Matikár nás chytil a spýtal sa nás, či si to o ňom skutočne, úprimne myslíme. Potom nás zmlátil v kabinete. Tým som s úprimnosťou nadobro skončila.
Úprimnosť je podľa mňa jednoducho niečo ako „sex až po svadbe" alebo „nepi mlieko po tom, čo si jedla čerešne". Oboje som vyskúšala a nestalo sa vôbec nič. A keď na mňa niekto dnes vyťahuje úprimnosť, zbytočne sa namáha. Moje skúsenosti sú totiž iné.
Ale možno by sa mi niekedy páčilo byť úprimnejšia. „Tvoj sveter je otrasný, šéfka." „Zobrala si si idiota, tak sa teraz nesťažuj." „Áno, máš ho pre mňa príliš malého. Musím sledovať, kedy si už vo mne, aby som vedela, kedy mám začať predstierať." A podobne. Ale to už by mi asi nikto nikdy nezavolal. Možno len s nejakým výhražným telefonátom.
Odložila som premýšľanie o úprimnosti na neskôr. Poobede mi totiž zavolal Patrik. Víkendové plány padli, tak sa môžeme stretnúť. Rýchlo som oholila, čo bolo treba a vyskúšala som si šestnásť sexy tielok a osem sukní, aby som si nakoniec aj tak obliekla prvý model. Jasné, vo voľných chvíľach by som sa mala zaoberať napríklad hladomorom v Číne, ale keď ide o sex, som proste obyčajná povrchná pipka.
Opäť prišiel skvelým autom, opäť sme šli do skvelej reštaurácie a skvele sme sa zabávali. Mala som druhú šancu. Snažila som sa byť absolútne okúzľujúca a dúfala som, že môžeme pokojne zabudnúť na záležitosť z minula, keď sa Patrik na mňa zadíval a ticho povedal: „Trochu si ma minule prekvapila... Ja... nezvyknem to robiť na prvom rande." A odmlčal sa. Mozog mi bežal na turbovýkon a už-už som kreovala nejakú dobrú výhovorku, ktorá by ma ukázala v dobrom svetle, napríklad že ma v ten deň zhypnotizovali alebo niečo podobné, keď som zrazu vzadu v hlave počula: premýšľaj, čo v tvojom živote znamená úprimnosť... Sakra, blbé svedomie, vždy sa objaví v najnevhodnejšej chvíli. Teraz sa mi záchvat pravdovravnosti veľmi nehodí. Ale napadlo mi aj: ak ma naozaj chce, bude ma chcieť aj ako trápnu a hlúpu čitateľku Cosmopolitanu. Tak som sa nadýchla a vyklopila som to. Všetko, aj to, že sa mi páči a že som to urobila, aby som ho získala a že to tiež na prvom rande nerobievam. Teda, keď som triezva, ale to už som radšej nepovedala. Treba pomaličky s tou úprimnosťou, nie? (Ako keď vchádzam do studeného jazera. Najskôr polhodinku brodenia po členky, potom odvážny -ale pomalý! - posuv až po okraj plaviek, pauza, jemné ošplechovanie ramien a hrudníka. A až potom hop. Inak by si človek aj infarkt privodil, no nie?)
Keď som to na seba tak pekne nabonzovala, pokorne som čakala na ortieľ. Ale pravdu povediac, bolo mi to akosi podivne jedno. Že by naozaj pravda oslobodzovala?
Patrik to zobral úplne v pohode. Zobral to dokonca tak dobre, že sme zase skončili na mramorovom pultíku a tentokrát to trvalo omnoho dlhšie. A strašne ma to bavilo, bolo to divoké a horúce a vedela som ešte intenzívnejšie ako minule, že to chcem zažívať znova a znova. Keď sme skončili, nohy sa mi triasli a cítila som sa vláčna ako mačička. A znova som Patrika dýchala a teraz som na to mala viac času. Nemusela som sa tváriť, že ho mám v paži. No krása. A uvedomila som si, že som od puberty nebola naozajstne zamilovaná.
