Mama je úplne pokojná. Leží vnorená do vysokých vankúšov, mám zrazu pocit, že má hrozne malú hlavu. To nie je fér, aby bol v takejto malej hlave taký veľký nádor! Keď si ho predstavím, žalúdok mi zovrie, až sa musím trochu prikrčiť. „Prinesieš mi ten zelený župan, Veron?" usmeje sa na mňa, akoby sa nič nedialo. Len oči má iné. Jasné, že prinesiem. Prinesiem ti aj vzducholoď, len nemaj ten blbý nádor!
Potom mama spí a ja volám Patrikovi. Je úplne skvelý, o pol hodinu sa objaví v dverách s igelitkou ovocia a čokoládiek. Je tak normálny a prirodzený, že mi pripadá ako z iného sveta. Akoby vôbec neriešil, ako sa má tváriť a čo má hovoriť, pokojne sa s mamou baví o výsledkoch nejakých vyšetrení a mama pokojne odpovedá. Cítim sa ako zradca. Je to moja mama, ja by som sa mala vedieť takto normálne s ňou rozprávať - o sexe, o citoch, o rakovine, o smrti. Ale nedokážem to.
Zajtra je sobota a my sme chceli s Patrikom vyraziť do Mošoňu plávať. Hneď si dám v duchu päsťou do brady za tú maličkú ľútosť, ktorá ma pichla pri predstave, kde budem zajtra tráviť deň.
Nemocnice sú v skutočnosti na umieranie ideálne. Sú tak deprimujúce a sadisticky odporné, že aj zdravému človeku sa tu chce po piatich minútach tíško zľahnúť a umrieť. Ženy sa tu sunú v potupne ošuntelých županoch popri hnedých stenách, všade je šero, zvuky sa tu ozývajú ako v prázdnom bazéne (alebo krematóriu, nie?) a chladný personál dáva ľadovým pohľadom jasne najavo, kto je tu pán a kto naopak ponížený otrok. To ma serie úplne hrozne, ale nič nevybojujem, lebo viem, že keď tej zdutej funi vynadám, ako sa to na moju mamu tvári, po mojom odchode ju s prehľadom nechá počurať sa v posteli. Tak ju len v duchu kopem do toho spomaleného zadku. Do oboch polovičiek.
Mama ma neprestáva prekvapovať. Je to zvláštne, ale akoby sa zmenila na úplne niekoho iného. Niekde som čítala, že keď sa človek dozvie takúto diagnózu (stále mám s TÝM slovom problém), najskôr sa hrozne hnevá, popiera to, potom obviňuje lekára, potom skúša vyjednávať a až nakoniec, po zložitom a náročnom boji, to prijme a pokúsi sa zmobilizovať sily, alebo pripraviť sa na smrť. Mama všetky tieto fázy vynechala a je rovno pripravená na smrť. Na jednu stranu mám chuť na ňu kričať, aby radšej začala bojovať, na druhú stranu ani ja sama neverím, že sa z toho dostane. Doktorka povedala, že by to bol zázrak. Ja na zázraky neverím. Dívam sa na ňu a vidím, že umrie a že to bude skoro. Keď zachytí môj pohľad, rýchlo sklopím oči, aby mi z nich nevyčítala, na čo myslím. Ale ona to aj tak vyčíta.
„Ja som to vedela, Veron," začne a mne stiahne hrdlo. „Zistili mi to už pred tromi mesiacmi. Vtedy som k tým bolestiam začala aj občas odpadávať. Už to bolo hrozne veľké a nedalo sa to operovať." Dali jej vraj dve možnosti: buď sa bude liečiť, chemoterapia a všetko to peklo, ale len jej to predĺži život - o pár týždňov? Možno mesiacov. Alebo žiadna liečba, žiadne vypadávanie vlasov a grcanie, možno milosrdná smrť pri ďalšej strate vedomia. Tak si mama vybrala tú druhú možnosť. Teda, najskôr vraj neverila, potom zúrila... Nakoniec sa zmierila. Ani mi to nemusí hovoriť, vidím to na nej. „A teraz je rad na tebe, Veronika. Aj ty sa s tým musíš zmieriť." Nechcem počúvať takéto veci. Chcem počuť, že všetko bude okej a ja môžem ísť šantiť do rozkvitnutej záhrady. A potom mama začne hovoriť. Hovorí o tom, ako sa celý život mýlila. Ako sa tvárila, že nevidí, že som nešťastná, lebo nevedela, ako mi pomôcť. Že vie, aká hrozná bola mama. A že napriek tomu je strašne šťastná, keď vidí, akí ľudia z nás vyrástli - zo mňa aj z Mareka. Že už nechce stratiť ani sekundu, lebo nevie, koľko jej ich ešte ostáva. A potom povedala: „Mám ťa rada, Veronika." Pekná šupa, nie? Povedala mi to úplne prvý krát.
Sedela som pri nej celú noc a držali sme sa za ruky.
