Mala som obdobie, keď som čítala miliardy knižiek „Akopremeniť smolu na najväčšie šťastie vášho života“, „Máš to v sebe, len toobjav“, „Rozviň svoj tvorivý potenciál“ a dokonca „Ako si nájsťa udržať perfektného muža“ alebo„Tajomstvo zvádzania“. Istý čas mi každá rada v týchto knihách (zásadneboli rozdelené do bodov 1 až 10 a každá veta bola šesťkrát zopakovaná)pripadala ako riešenie všetkých mojich problémov, ako „konečne som pochopila, čo mi celýživot unikalo!“ a verila som, že stačí začať sa inak na veci dívať (leboto bolo jediné, čo tieto knihy odporúčali) a môj život sa totálne zmení.Z chaosu a zmätku na záhradu rozkoší a sebavedomia. Prišla som v tomto období na tieto veci: 1. Minula som veľa peňazí naknihy, ktoré opakujú stále to isté dokola. Tieto peniaze som mohla minúť rovnako efektívne na šminky alebo ichrozdať chudobným. 2. Nie som schopnápoužiť žiadnu z týchto bezpochyby skvelých rád v realite. Pamätám siich totiž presne pol hodinu. Niekedy iba do konca stránky. Sila úžasupociťovaného pri čítaní niektorej z objavných rád je priamo úmernárýchlosti, s ktorou ju zabudnem.
Ale musím sa priznať, že občas sa ráno zobudím(s otrasnou náladou)a pristihnem sa pri tom, ako si opakujem: „Dnešný deň je začiatkom môjhonového života. Toto bude najúžasnejší deň, aký som kedy prežila. Priťahujemúspech a možnosti. Óm, mani padme húm.“ Lenže v skutočnosti priťahujemneúspech a nemožnosti a často sa dívam na ľudí okolo sebaa v duchu sa ich pýtam: vy viete, čo robíte? Viete, prečo to robíte? Nie ste náhodou ako jatotálne stratení v nekonečnom kozmickom chaose? Ale ešte som sa nikdy neodvážilaspýtať sa nahlas. A asi by to bolo pekne trafené, lebo väčšinou mi tonapadá medzi úplne cudzími ľuďmi v autobuse.
Môj prvý deň v novej práci. Áno, je to nudná, otravnáa nekonečne zbytočná kancelárska práca. Ale nepredpokladala som, ako neuveriteľnenudná, otravná a zbytočná si budem pripadať ja a to je ešte len poldeviatej! (Tri hodiny do obeda. Zastreľte ma.)
O pol dvanástej mám hotovú robotu pridelenú na dnešnýdeň. Chvíľu sa pohrávam s psychotickou myšlienkou, že pôjdem za šéfkou a vypýtamsi ďalšiu várku papierov, ale našťastie sa mi podarí vyhovoriť si tentonezmysel. Na obede v podnikovom bufete zisťujem, že sa tu vedie životamerickej strednej školy (všetci sedia podľa nejakých mne neznámych sociálnychpravidiel) a so mnou sa nikto nechce kamarátiť. Respektíve, keď si nesiem svojutácku s rizotom, nikto ma pohľadom nevyzve, aby som si k nemuprisadla, ale naopak – buď na mňa zazerá, alebo sa vyhne môjmu pohľadu, ktorýmsa snažím nadviazať priateľský kontakt. Čo je, závidíte mi mojich trinásť tisíchrubého?
Sadla som si k prázdnemu stolu a skúsila ochutnaťto bezfarebné, mdlo vyzerajúce rizoto. Predčilo moje očakávania a priamzázračne sa v ňom snúbila totálna absencia chuti s vražednou presolenosťou.Prisadol si ku mne nejaký chalan a povzbudivo sa na mňa usmial. Keďnerátam mentálne retardovaného vrátnika, je to prvý človek, ktorý sa tu ku mnenespráva ignorantsky alebo nenávistne. „Nová, čo?“ začal konverzáciu, čím madojal skoro k slzám. „Ty sa so mnou rozprávaš?“ začudovala som sa. Krásnesa zasmial a už som vedela, že budeme kamoši.
Toto sa mi stáva veľmi zriedka, ale keď sa to stane, vždyviem, že je to ono. Nie je vôbec môj typ (a myslím, že asi nie je nikoho typ),ale je s ním sranda a to viem teda oceniť. Je to ten typ chalana, čosa modlíte, aby sa do vás nezamiloval, lebo stratíte perfektného parťáka. Užsom takto jedného - dvoch stratila.
Volá sa Tibor a robí tu počítačového technika. Takžekeď sa mi niečo pokazí, budem volať jemu. Volám mu hneď po obede: „Haló, je tamten počítačový oný? Môj počítač je tmavý.“ Hneď vie, že som to ja. „Av čom je teda problém, chceli by ste svetlejší model?“ Ha-Ha, chytá sa.„Né, chcela by som, aby obrazovka svietila.“ „Prídem vám ju podsvietiťbaterkou. Počkajte tam. Alebo viete čo, prerokujme to na medziposchodí 11-12.Prineste si kávu.“ Kecáme tam asi hodinu a moja depresia z novéhopracovného miesta pomaly odchádza. Džob je príšerný, ale mám tu spriaznenú dušua to je viac ako čokoľvek iné. A má to aj jednu úplne praktickúvýhodu – Tibor býva blízko mňa a môže ma odviezť domov. Ale dnes idemrovno z roboty do mesta - zháňať darček pre moju čerstvo päťdesiatročnúmamu. Ocenila by poukaz na osviežujúci pobyt na psychiatrii? Kupujem jejhodvábny šál (zlacnený z 350 na 120) a s pocitom viny sa vraciamdo obchodu, aby som prikúpila ešte kabelku (240). Potlačím pokušenie pováľať darčekyv štrku, aby boli pre mamu prijateľnejšie a v rámci možnostíspokojná idem domov.
