Mama sa od jeho zmiznutia odmietala o tom baviťa tvárila sa, že som bola odjakživa jedináčik. S otcom sme o tomhovorili otvorene. Otec: „Aspoň ty si sa trochu podarila.“ Ja: „Znamená to, žezdedím celú chalupu?“
Tak a teraz tu sedel, ako vždy pekný, opálený, usmiaty.Škeril sa na mňa od ucha k uchu. „Ty debil!“ vzdychla som a padla mudo náručia. „Poď dnu, ja musím utekať do roboty, daj si sprchu a zjedz, čonájdeš. Všetky ovsené vločky, údené tofu a morské riasy sú tvoje!“ A pelášila som do redakcie. Keď somvošla, všetci kolegovia stíchli a pantomimicky mi ukazovali, v akejsom riti. Pochopila som, že šéfka je pekne vytočená. Zaklopala som na dvere jejkancelárie a s odvážnym nádychom som vstúpila. Hneď som ale aj spľasla,keď som uvidela jej tmavofialovú tvár. „Toto,“ sipela a triasla mojímvytlačeným mejlom, „toto má byť seriózna žurnalistika?!“ - ku koncu vety prešlaplynule zo sipenia do burácajúceho revu. Sedela som tam a počúvala, ako maponižuje. So záujmom som sledovala jej živú mimiku, meniacu sa v zlomkusekundy zo zhnuseného odporu na výsmešnú iróniu a v duchu somkričala: „Oscara, oscara!“ Ani neviem, čo ma to pochytilo, zrazu som vstalaa povedala som: „Viete čo, ja toto nemám zapotrebí,“ - sakra, ja viem, tonie je ani trochu po slovensky, „keď ma už nechcete, tak ma vyhoďte, aleneponižujte sa tu. Teda ma tu.“ A čakala som na verdikt.
Jasné, že ma vyhodila. Trochu ma to samozrejme zaskočilo, lebovo filmoch takéto náhle prejavy odvahy fungujú ako zázračný podnetk vyvolaniu úcty od nadriadených a často po nich nasleduje povýšeniea závistlivý obdiv neprajníkov. Lenže fúria ma vyhodila a ešte ma ajvysmiala. Červená až po korienky vlasov som prebehla redakciou. Cestou domov savo mne striedali euforické pocity slobody („už nikdy nebudem počúvať túkravu!“) a záchvaty desu z nastávajúcej finančnej neistoty(„panebože, ja zomriem od hladu!“). Ale všetky tieto pocity zmizli, keď somzbadala na gauči to voňavé, krásne, šľachovité telíčko môjho malého bračekaMareka. Som presne o sedem rokov staršia a keď sa narodil, chcela somho zabiť. Často ma vraj videli potulovať sa okolo jeho kolísky s maminoupančuchou v rukách a s vražedným pohľadom v nevinných detskýchočiach. Tieto pocity mi vydržali až do jeho puberty, kedy sa z neho vykľulneuveriteľne múdry, usmiaty a večne pohodový chlapík. Už ako stará kozasom si k nemu chodila po radu vo všetkých oblastiach, ale samozrejme najmäohľadne chlapov. A vždy mal pravdu, aj keď niekedy som ho za tonenávidela. „Tento nie je pre teba, Veve, je to hrozný kurevník.“ Nakričala somna neho, že mi závidí, ale o mesiac som za ním opäť utekala so stiahnutýmchvostom. Vypracovali sme si dokonca dômyselný systém, v ktorom sombráškovi nenápadne ukázala svoju potenciálnu obeť, aby mi ho buď schválil,alebo ma naopak varoval. Škoda, že tu už nebol, keď som si začala s Večnýmštudentom.
Uvarila som slepačiu polievku a zobudila som ho tak, žesom mu podržala voňavý tanier pod nosom. „No, a teraz mi budeš peknerozprávať,“ prikázala som mu nekompromisne. Ako čerstvo nezamestnaná mám predsa dosť času na počúvanie.
Takže: Marek najskôr vybral všetky peniaze, ktoré dostal odbabky za maturitu. Potom šiel na vlakovú stanicu a vypýtal si lístok„najďalej, kam máte“. To ale bolo na Sibír. To už ani jemu, dobrodruhovi telomi dušou, nepripadalo romantické. Tak zo stanice odišiel a rozhodol saísť stopom. Najďalej, kam sa bude dať. Dalo sa do Portugalska, do maléhomestečka niekde na juhu, kde sa nejaký čas potuloval po uliciach, kým sinenašiel prácu zalepovača obálok u nejakého čudného chlapíka. Tam makaldva mesiace bez toho, aby videl nejaké peniaze, ale aspoň dostal provizórneubytovanie v podkrovnej izbičke a domáce jedlo od chlapíkovejkrásnej, mlčanlivej ženy. Po dvoch mesiacoch zamestnávateľ zmizol a Marek zostalsám v jeho dome síce s fešandou, ale bez peňazí. Po obojstrannejtichej dohode predali z domu, čo sa dalo, aby chvíľu mali z čohožiť. A potom žili. Túto pasáž popisoval Marek ako najšťastnejšie obdobiev jeho dovtedajšom živote. Šťastie trvalo takmer rok, medzitým si našielďalšiu prácu ako skladník v miestnom supermercado a žil si „ako taký kráľ“(citujem). Do detailov nemusel zachádzať, pochopila som, že už ďalej nespávalsám v podkroví. Moja romantická duša bola dojatá. Po roku sa však objavilpôvodný majiteľ domu (a ženy) a vyhodil Mareka z domu tak veselo, žemôj braček si na mesiac odskúšal portugalskú nemocničnú stravu. V tomtobode príbehu mi hrdo ukázal jazvu pod rebrom a ja som poslušne vydesenehíkala. To bolo evidentne pre Mareka najväčšou satisfakciou. Zabila by som ho,hrdinu. Keďže sa však ešte nechcel vrátiť domov a v mestečku už sanecítil celkom bezpečne, opäť sa pustil stopom tam, kam sa až podarí. Zvyšokčasu strávil v Holandsku, medzi prívržencami sekty Hare Krišna. Vyholilimu hlavu, prijali ho medzi seba a naučili ho variť všelijaké indickédobroty, ktorých predajom sa komúna živila. Opäť vydržal takmer rok, no predtýždňom sa rozhodol vrátiť domov, pretože „na tie gumené úsmevy sa už nedalopozerať.“ To bol teda celý Marekovpríbeh. Počkať, ale čo tá pohľadnica z Peru? „Kabátenie nepriateľa,“usmial sa braček. To je celý on. Pekne nás všetkých prekabátil. „A teraz hovorty.“ Živo som mu popísala môj vzťah s Večným študentom (môj opis bolurčite živší ako samotný vzťah), mamino mlčanie, môj dnešný vyhadzov ajvčerajšiu lásku na prvý pohľad a následnú „nepríjemnosťv reštaurácii“. Marek pozorne počúval a potom povedal: „Tak po prvé,segra, nie si vôbec zamilovaná. V tvojom veku by ti to malo byť už jasné,no vyššie sily asi vedia, prečo ti túto lekciu podhodili až teraz. To, čo sicítila, bola obyčajná chémia. Silná ako prasa, ale chémia. To znamená, že mátes Patrikom dobré predpoklady fakt slušne si zatrtkať. Vzťah a láskasa ale robí ináč a trvá to omnoho dlhšie ako jedno posedeniev kaviarni. Po druhé – ten chlapík JE správny. Nie je to žiadny kurevník,ale zachoval sa presne tak, ako sa mal. Ty si sa totiž správala ako totálnaštetka. On ťa pozval na romantickú večeru pri sviečkach a ty si honielenže vyšukala na záchode, ale si sa navyše tvárila, ako by to bola pre tebakaždodenná záležitosť. Chlapík bol z teba normálne sklamaný. Prestaň užkonečne čítať tie blbé časopisy.“ Anisom sa nemusela hlboko zamýšľať a vedela som, že má pravdu.
