Simona bola pekne zúrivá.“ „Tak príď aj s rodinou, nie?“ „Ha-ha-ha. Fakt vtipné. Dobre, prídem, ale postaraj sa o to, aby boli prestrihnuté telefónne káble.“ Sakra. Mrzí ma, že mám šialenú mamu. To nie je dobrá genetická výbava pre ďalšie pokolenia. Nemala by som na to potenciálnych partnerov upozorňovať dopredu? „Jasné, že ma môžeš pozvať na drink. Ja som Veronika. A moja mama si pätnásť rokov myslí, že otec si len odskočil.“
Poobede sa mi ozvalo zopár firiem a pozvali na ma pohovor. Dohodla som sa s každým, okrem jedného, ktorý sa ma opýtal: „A ste pekná?“ „Hm mmmm... prepáčte, o akú pozíciu presne ide?“ Kretén. Ale pravda je, že ma donútil sa zamyslieť. Neviem, či som pekná. Starám sa o seba, to teda áno, ale keď si nenafarbím vlasy a nenamaľujem oči, pripadám si nevýrazne. Sú dni, keď sa pozriem do zrkadla a vidím najkrajšiu ženu na svete. A potom sú dni, keď vidím iba nepekné, úbohé stvorenie, ktoré sa včera trápne hralo na najkrajšiu ženu na svete. Vtedy sa zase hanbím za svoju predošlú pýchu... Ale ja fakt netuším, ktorý obraz je pravdivý! Lenže kto mi povie pravdu? Moji frajeri ma vždy zahŕňali komplimentmi. No bolo by čudné nevidieť svoju vlastnú babu ako krásavicu – minimálne by to pošramotilo citlivé mužské ego. („JA že chodím so škaredou ženou? To určite...“) Od rodičov sa takisto pravdu nedozviem – tvrdili, že som hrala najlepšie na celej besiedke, aj keď moja flauta vydala len pár zúfalých škrekov, po ktorých som potupne utiekla z pódia. A kamošky? Baby si takéto veci nehovoria. V tomto (ale to je jediné!) mužov trochu obdivujem – nie raz som bola svedkom veľmi úprimného kritického rozhovoru medzi dvoma kamarátmi. Neviem prečo, ale muži k sebe navzájom nebývajú takí podlízaví ako baby.
Marek ostal spať u Katky, svojej bývalej frajerky. Takže nie som jediná, kto mu všetko odpustí, keď sa zadíva do jeho hnedých očí. A ja utekám na pohovor. Sukňa vyžehlená, životopis zarovnaný do obalu. Skúšam si spomenúť, čo písali o pohovore v Cosmopolitane, ale nenapadá mi vôbec nič použiteľné; len nejaké totálne nezmysly. Vážne to tam písali? „Nie je dôležité, čo viete, ale ako sa dokážete predať. Pokojne klamte, preháňajte, vystatujte sa skúsenosťami, o akých sa vám v skutočnosti ani nesnívalo. Kým sa na to príde, budete už mať zmluvu vo vrecku...“
Prvé dva pohovory som absolvovala úplne v pohodičke. Prvý bol veľmi krátky – chceli športového redaktora a asi som ich nepresvedčila, že som na tento post ten najvhodnejší kandidát. Šéfredaktor mi skusmo položil pár otázok týkajúcich sa futbalu, na ktoré som sa čo najlepšie snažila odpovedať, ale keď som videla, že celá redakcia zdvorilo dusí rehot, radšej som rýchlo odišla. Druhé stretnutie bolo podobne príjemné, reklamná agentúra hľadala copywritera. Bola som úžasne milá a zábavná, v presvedčení, že som riaditeľa úplne odrovnala svojím šarmom, som sa opýtala, kedy môžem nastúpiť. Riaditeľ mi milo a so šarmom odpovedal, že bohužiaľ na to nemám kvalifikáciu. Chýba mi prax! A čo tie tri roky v redakcii časopisu Spektrum?! „Bohužiaľ, táto práca vyžaduje celkom iné skúsenosti. Ale ak by ste chceli robiť asistentku...“ Vypadla som odtiaľ tak rýchlo, že som si tam dementne zabudla kabelku a musela som sa pre ňu vrátiť. Ledva som dobehla k sídlu ďalšej firmy, ktorá o mňa prejavila záujem. Keď som už klopala asi na šieste dvere, konečne sa ma niekomu uľútilo a povedali mi číslo dverí personálneho. Trochu ma vydesila veľkosť budovy a formálnosť prístupu zamestnancov, ale rozhodla som sa dobojovať to až do konca. Lenže na personálnom ma čakalo veľmi nemilé prekvapenie – pohovor so mnou mala robiť bývalá spolužiačka z gympla, s ktorou sme sa celé štyri roky úprimne, vášnivo nenávideli. Všimla som si, že mala na ušiach tie isté nevkusné klipsne, ako pred desiatimi rokmi. A mám po zamestnaní. Hanka Lovická. Volali sme ju Hana-blana a stavím sa, že keby som jej to pripomenula, nemusela by som ani začínať s pohovorom. Ale rozhodla som sa, že zabojujem, tak zabojujem. „Jéj, ahoj, Verona, ani mi nepovedali, že to budeš ty,“ krivo sa na mňa usmiala a evidentne rovnako ako ja s ťažkosťami prekonávala odpor. „No tak ukáž,“ s okázalým povzdychom preletela môj životopis a neodpustila si ani ironické zdvihnutie tenkého obočia. „Tri roky na jednom mieste, hm... A prečo si tam skončila?“ Mrcha jedna. „Už to nezodpovedalo mojim predstavám.“ Škrekľavo sa zasmiala: „Ale tu budeš mať nižší plat, moja. A je to prevažne administratívna práca, nič tvorivé, to by ťa mohlo časom aj nudiť...“ Skúmavo na mňa pozrela. „Nebude ma to nudiť. Je to presne to, čo hľadám,“ povedala som s rozhodnosťou, ktorá zaskočila dokonca aj mňa. Mňa nedostaneš, ty potvora! Odchádzala som s víťazoslávne zdvihnutou hlavou, s predbežnou zmluvou v kabelke. Až vonku som si uvedomila, že som sa kvôli vlastnej ješitnosti zamestnala ako kancelárska krysa s príšernou pracovnou dobou (7:00 až 15:30!), s platom závodnej kuchárky a v budove, ktorá je od môjho bytu hodinku cesty autobusom. Hurá.
V autobuse som stála zmačkaná medzi spotenými cezpoľnými študentmi s obrovskými spotenými cezpoľnými ruksakmi. Chaloša, ktorého zips na ruksaku mi systematicky trhal moje prácne vyžehlené vlasy, som slušne poprosila, aby si ruksak zložil z chrbta. Ale milerád, madam! A hodil mi stokilovú batožinu na lodičku. Nevadí, nohu mám ešte jednu. Ale pekných vlasov nie je nikdy dosť.
V duchu som si masírovala rozdrtený členok a snažila sa pritom nespadnúť na podo mnou sediaceho, podozrivo páchnuceho zanedbaného dedka (po skúsenostiach s maminým bratom Fedorom si už netrúfam hodnotiť, kto je a kto nie je bezdomovec). Zrazu som si všimla, že starček nielen podozrivo smrdí, ale si aj podozrivo láskyplne hladí poklopec. A díva sa, samozrejme, na mňa. Vyvalenými očami. No, budem to brať ako kompliment. Čo iné mi ostáva, keď sa nemôžem ani pohnúť.
Keď si rozopol zips, prestalo mi to pripadať vtipné. Vážne a sústredene sa na mňa díval krvou podliatymi očami a... áno, normálne si to začal robiť. Tiež som zľahka exhibicionistka, ale tancovanie v bare na stole je trochu iná kategória, nie? Študenti sa idú potrhať od smiechu. Dedkovi sa povážlivo zrýchlil dych (aj pohyb vráskavej ruky) a to ma prinútilo začať riešiť prudko sa blížiaci problém – kam namieri výsledok svojej (vlastne neviem, či bohumilej) činnosti? Moja nová minisukňa je totiž najbližšie. A evidentne presne ju má dedko na muške. To sa ma nikto nezastane?! Splašene sa obzerám a hľadám v zhluku vysmiatych tvárí spriaznenú, správne bojovnú dušu. Nikto nič. Len blbé poznámky. „Dedo má určite nazbierané od druhej svetovej!“ No, veď toho sa aj ja bojím.
Už sa pomaly zmierujem s tým, že moja károvaná suknička dostane fungl novú vzorku, keď sa zrazu od čítania knihy odvráti pekná mladá baba sediaca na sedadle pred rozvášneným dedkom. „Ale fúj, dedo! Čo si myslíš, kde si? V bordeli? Schovaj to, lebo ti takú vylepím, že sa nespamätáš!“ Deduško zahanbene strká inkriminovaný predmet do poklopca. „A ospravedlň sa slečne! Však si ju úplne vydesil!“ pokračuje tá nádherná, odvážna Amazonka a mrkne na mňa, akože: „Treba občas týchto starých trochu vychovať, no!“ Dedko na mňa poslušne, psíkovsky uprie oči a zamrmle vysokým, detským hláskom: „Prepáčte...“ Tak to ma teda zabite.
