Pretože vôbec nemám rada deti. Teda, páčia sa mi, keď napríklad spia, alebo hovoria niečo milé v americkom filme (ale iba ak vedia hrať), no neviem s nimi nájsť spoločnú reč a to ma v ich prítomnosti znervózňuje. Vždy som navonok pohŕdala ľuďmi (ale tajne som im závidela), ktorí si ku každému decku hneď čupli a dokázali ho zabaviť vetami typu: A koľkože máš rôčkov? Ukáž, koľko je to? Tri? No toto, ty už si veľká baba! A za chvíľku budeš taaaaakáto veľká! A podobne. Ja sa radšej vyhýbam detskému pohľadu, pretože mám pocit, že deti do mňa vidia. Že vidia, aká som roztrasene neistá a ako sa vlastne len tvárim, že som dospelá. Zatiaľ som sa teda deťom úspešne vyhýbala a minimalizujem kontakt s nimi na „Jéj, ten je zlatý. A aké má malé pršteky!“ (čo je, ako viem, tá najtrápnejšia veta o deťoch vo vesmíre) a potom sa už tak hanbím, že sa už nezmôžem ani na „A celý je po tatovi!“ – aj keď to mám nacvičené.
Takže sedím na gauči, v náručí mám polročné dievčatko a snažím sa nedýchať, aby som ho nezobudila. Funguje to asi šesť sekúnd po tom, čo sa zavrú dvere za jeho matkou a mojím evidentne testosterónom osprosteným bratom, ktorý nepovažoval za úchylné nechať to bezbranné stvorenie so mnou. Dievčatko (volá sa Anna. Úľava po všetkých tých Roxanách, Izabelách a Kevinoch, ktorým som v poslednej dobe musela čeliť) sa zobudilo na buchnutie dverí, otvorilo svoje veľké modré oči a v momentne, keď zaostrilo na moju pravdepodobne neskutočne odpornú tvár, začalo vrieskať. Myslela som si, že deti plačú s hlasitosťou aspoň približne adekvátnou ich veľkosti, ale pravda je taká, že táto malá príšera revala ako tur. Revala s naširoko rozďavenými bezzubými ústami a dívala sa mi pri tom priamo do očí , pričom som tam zreteľne videla: teraz ti to osladím. Za všetky deti sveta, ktoré si tak cynicky ohovárala! Vraj sme otravné?! Tak to ešte len uvidíš! S úžasom som sa dívala do tváre fialovejúcemu sadistickému netvorovi, ktorý vydával zvuk v hlasitosti nadzvukového lietadla a sliny mu tiekli v hojnom prúde na moju hruď. Nebolo to o nič príjemnejšie, ako keď ma minule v autobuse poslintal ten zaspávajúci bezdomovec. Len to menej smrdelo.
Skúšala som vytvoriť plán, ako vyriešiť túto situáciu, ale v tom kriku som sa nevedela sústrediť. Anna pridala k zúfalému revu kopanie. Skôr premyslene ako inštinktívne (môj reťazec DNA materské pudy evidentne neobsahuje) som začala Annu hojdať. Keďže nebol v izbe nikto okrem nás dvoch, začala som dokonca ticho spievať. Najskôr nejakú popinu, čo práve beží v rádiách, niečo ako pam pam padam pam paa ram....Ďalej som nevedela melódiu, tak som sa snažila spomenúť si na nejakú ľudovku, ale napadlo mi len: Keď si dala baranovi... čo som zavrhla ako totálne nevhodné pre tie malé priesvitné uši. Zúrivo som hojdala kričiace dieťa a spievala som útržky rôznych songov, ktoré sa mi vynorili v mysli. Ale keďže som sa pri tom cítila trápne a navyše to vôbec nefungovalo, stíchla som (len ja z nás dvoch) a rozhodla som sa nechať Annu revať. Liberálna výchova, nie? Dieťa chce revať, nech reve. Raz sa určite unaví.
Po hodine som sa unavila ja. A začínala som byť aj pekne vytočená. Nebolo to ako vláčiť bábiku, bolo to skôr ako vláčiť vrece zemiakov. Metajúce sa vrece zemiakov. Kým som si v duchu pripravovala poučný prejav pre nezodpovednú matku tohto dieťaťa a jej nadržaného amanta, všimla som si, že Anna stíchla. Pozrela som sa do jej poslintanej tváričky a zistila som, že jej pozornosť upútalo niečo za mnou. Otočila som sa a musela som sa zasmiať. Na stene viselo to najodpornejšie, najgýčovejšie a najobrovskejšie ružové plyšové prasa, ktoré mi daroval Večný študent v náhlom záchvate lásky. Plyšové blbiny sú hneď druhá vec po deťoch, ktorej sa zo všetkých síl snažím vo svojom živote vyhnúť. Je zaujímavé, že čím sú plyšové blbiny väčšie, tým sú odpornejšie. Neznášam plyšové blbiny tak veľmi, že som ani v momente prijímania tohto bezpochyby úprimne mieneného daru nedokázala potlačiť prejavy sklamania. Presnejšie, povedala som: „Ou.“ A ani takému trkvasovi ako Večnému študentovi som nemohla nahovoriť, že som tým chcela povedať niečo iné ako „Ježiš to je ale zlý, nepodarený, strašne nevhodný dar.“ Slušne povedané.
Dnes už tú dvojmetrovú ozrutu vôbec nevnímam a uvedomím si jej prítomnosť, až keď mám – ako hovorila babička – pánsku návštevu. „Miláčik, nemôžem ti ho tam vopchať, niekto nás z rohu pozoruje. Aha, to je len tvoje dvojmetrové plyšové prasa. Tak poď na to.“
Keď prišli Marek s Katkou domov, sedeli sme všetci traja na gauči v absolútnej, nadpozemskej harmónii – Anna, ja a plyšové prasa. Anna mala hlavu demonštračne zaborenú do prasaťa, ktoré malo asi prívetivejší ksicht ako ja, ale vôbec mi to nevadilo. Aj ja som bola v harmónii. Škodoradostne som si užívala, že to bude Katka a nie ja, kto strávi najbližšie minúty, dni a roky s tým zúrivým, ale najmä pekelne nevďačným deckom. Veď som jej spievala aj Ellu Fitzgerald!
