Nemôžem to takto nechať, neštudovala som päť rokov na to, aby som robila obyčajnú administratívnu pracovníčku!!!Tento pre moju kariéru istotne prospešný vzdor mi vydržal len asi päťminút. Budem to riešiť zajtra, dnes skúsim opäť otvoriť ten desivýfajl, ktorý som nazvala „Rany minulosti I." Keď som hootvárala, pocítila som to známe mrazivé vzrušenie, ktoré som cítila,keď som čítala esemesky svojmu frajerovi. (Áno, je to nechutné, ale mámpre to dosť dobré ospravedlnenie - kto bude trpieť, keď tam nájdemnejaké známky flirtu či nebodaj rovno nevery? No ja. Takže to vlastnenie je hriech, ale len masochizmus. A masochizmus nie je žiadnyhriech.) Dnes som sa dostala k ešte bolestivejším spomienkam. Puberta.Bola som škaredé dieťa a v puberte som bola posledná z triedy, ktoránenosila podprsenku. Nebolo totiž prečo ju nosiť. Štipľavé poznámkyspolužiakov som hádzala na papier, ako keby ma pálili na prstoch. Mojamama si odmietala pripustiť, že dospievam a keď som dostalamenštruáciu, dva dni so mnou nehovorila. Bolo to v období, keď otecodišiel a dnes viem, že mala strach, že so mnou bude musieť hovoriť osexe. Aj keď je to absurdné, asi sa bála, že sa dovtípim, prečo otecušiel za inou ženou. Nikdy som si s mamou nebola blízka, ale po tejtoudalosti sa mi vzdialila na svetelné roky.
Nemilosrdne som vyťahovala nasvetlo všetky rany z toho obdobia. Všetky tajné zamilovania dochalanov, ktorí chodili s kráskami z triedy, môj ukradnutý denník aúryvky z neho popísané po záchodoch na celej škole, hnačka na školskomvýlete (už kvôli vám šesťkrát zastavovali autobus plný rozdivočenýchpuberťákov?)... A potom prvé rande, na ktoré som sa chystala s takmersmrteľnou tachykardiou a ON neprišiel...
Prešla som všetkými sexuálnymitrapasmi a ku koncu už som sa musela smiať. Smiala som sa ako blázon,keď som si uvedomila, ako muselo byť môjmu prvému frajerovi, s ktorýmsme sa pokúšali o sex a jemu sa z nervozity nepostavil... Vtedy som simyslela, že to je ten najhorší trapas, aký som kedy v živote zažila. Tosom ale ešte nevedela, že pár rokov na to vyvrátim jahňací kebab aštyri vodky jednému milému chlapcovi do lona.
Písala som a písala a anineviem ako, bola polnoc a musela som ísť spať. Ale zaspávala sompodivne kľudná. Všetko som to napísala, pred žiadnou bolesťou som sanezastavila! A mám mier v duši.
Celý týždeň som po večerochpísala o svojich démonoch. Už som sa toho nebála, vedela som, že somteraz jednoducho pes, ktorý si líže rany. Síce to štípe, ale pomáha.Robotu som zvládla vďaka vtipkovaniu s Tiborom a vďaka tomu, že som satešila domov k počítaču. Vôbec nikam som nechodila a často som si ažvečer všimla, že mám na mobile tiché zvonenie a zopár nezodpovedanýchhovorov. Ale bolo mi to jedno.
Písanie vo mne vzbudilorôzne emócie, také silné, že som sa často neubránila slzám (z ľútosti),smiechu (od úľavy) či vulgárnym výkrikom (od hnevu). A nemohla som sadočkať, kedy znovu uvidím Vandu. A v piatok večer bolo písanie hotové.Posledné zápisy sa týkali samozrejme toho vyhadzovu z redakcie a randes Patrikom. To boli posledné zraňujúce veci, na ktoré som si spomenula.Ak nerátam ten rozvarený granadír, ktorý ma dnes v robote donútil držaťprotestnú hladovku.
Šla som sa trochu prejsť, pretožesom bola euforicky naplnená pocitom dobre vykonanej práce. Mala somchuť s niekým sa o svoj výkon podeliť, ale už bolo príliš neskoro, abysom niekomu volala. V kaviarni na našej ulici som si sadla rovno k barua klábosila som so znudeným čašníkom. Bola som jediný hosť okremnejakého páriku, ktorý sa v rohu hlučne zabával. Ona sa chichúňala, onhovoril. Jeho hlas mi bol zrazu nejaký povedomý, tak som sa otočila azbadala som Patrika, ako oblažuje svojimi vtipnýmihistorkami ordinárnu blondínu. Peroxidovú. Rýchlo som sa otočila naspäťk barmanovi a snažila som sa pokračovať v plynulej ľahkej konverzácii,ale už to nejako škrípalo. Blondína si prišla k baru po zápalky, taksom si ju mohla dostatočne dlho pohŕdavo obzerať. Mala našpúlené pery„urobím ti to pusou, bejbe" a džíny sa jej v rozkroku zarezávalispôsobom, ktorý nenechal nikoho na pochybách, že tam dole to nemá akoBarbie. Keď odkráčala, barman sa ku mne naklonil a familiárne prehodil:„Pyskatá, čo?" Inokedy by som si povedala, že to fakt prehnal, prasajedno, ale teraz to bol proste skvelý fór. Keď som sa zasmiala, súžasom som spozorovala, že sa chechcem ako čarodejnica. S bradavicou.
Možno myslel ústa, nie?
Chcela som už len zaplatiť avypadnúť, keď sa zrazu pri mne objavil Patrik. Teda, najskôr saobjavila jeho vôňa a až potom on, grécky poloboh rozsievajúcihypnotizujúce feromóny na vzdialenosť troch kilometrov. Ach, prečo lennie som prsatá, odfarbená blondína s takým nedostatkom vkusu, ktorý bymi dovolil obliecť si gate svojej desaťročnej sesternice? Mohla by somdnes stráviť noc v tvojom stredne ochlpenom náručí.
„Veronika," povedal. Len totak povedal, nebola to otázka ani zvolanie, ako by sa dalo čakať, bolato oznamovacia veta. Pozrela som sa na neho a... Cítila som, že vlhnem.Normálne sprosto vlhnem a ani sama pred sebou sa nemôžem vyhovoriť nanejakú lásku na prvý pohľad. Očervenela som, ako keby to mohol vidieť abola som naštvaná, že moje vlastné telo ma takto zradilo. Teraz by somtotiž potrebovala byť trochu suverénnejšia a nie nadržaná ako tá jehoperoxidová pipka. A navyše som si spomenula, čo mi povedal Marek - žesi o mne už aj tak Patrik myslí, že som štetka. Čo mu ale na tom sakravadí, vzhľadom na jeho momentálnu spoločnosť?!
Pozval ma, aby som si prisadla. Ao čom sa budem s tou tvojou krásavicou rozprávať? Aha, budeme sivymieňať štetkovské tipy a triky. Tak to sa nenechám dvakrát volať.
Ale hlavne som nechcela, abyvedel, že ma to všetko hrozne mrzí a serie. Chcela som sa tváriťnormálne. Aj keď niekde vzadu mi to hovorilo, že toto predstieranie mao neho už raz pripravilo. Lenže pred tou babou som naozaj nemohlariešiť takéto záležitosti. Tak som si prisadla a tvárila som sanormálne. Lenže iba do momentu, kým sa mi pipka nepredstavila. Erika,jeho sestra. Sestra? Úľavu v tom momentne na mne videli aj z orbitálnejstanice Saljut. Hneď som sa v duchu vyfackala za tie blbé povýšeneckékecy o Patrikovej milej, atraktívnej a inteligentnej sestre a zvyšokvečera som sa s ňou príjemne zabávala. A dívala som sa na neho. Potomju šiel odviezť a keď už sedela v aute, stihla som mu povedať: „Chcelaby som s tebou hovoriť." Znelo to vážnejšie, ako som zamýšľala, alesúhlasil a vymenili sme si telefónne čísla. Vraj najskôr v pondelok,lebo na víkend odchádza. Chcelo sa mi zarevať: A kam si akože myslíš,že ideš, keď máme takéto partnerské problémy?! Ale nechala som to nainokedy. Veď on ešte zistí, s kým má tú česť, ha-ha. Padla som dopostele úplne vyšťavená. Ešte som si to rýchlo urobila rukou a okamžitesom zaspala.
