Ten pocit, keď z končekov mojich prstov vytryskli prvérýmy, je neopísateľný. Cítila som, ako mi do žíl prúdi neznámy druh silnej,tajomnej energie a napĺňa ma posvätným, slávnostným chvením. Keď som posebe prvú báseň prečítala, pochopila som, prečo.
Moje básne sú jednoducho skvelé.
Bohovia na Olympe tancujú a rozhadzujú rukami odradosti. Juchú, Lenka začala písať básne! A čítajú si ich navzájom prisvojich divokých erotických hrách. Och, ach!
Moje básne sú geniálne.Viem to. Keď čítam svoje básne, moja hlava sa s puknutím odľahčía svištiac vypláva nad oblaky, kde sa jemne pohojdáva na voňavých,vláčnych chumáčikoch pary. Slnko sa rozvibruje a rozvlní svoj povrch tak,že vyžiari na Zem vo veľkých, horúcich vlnách zásobu svetla na niekoľko týždňovdopredu.
Keď odriekam svoje verše, zvieratká v lesoch zazastavujú ako omámené a so skleným pohľadom bez pohnutia, dojato mlčia.Ešte aj hovnivály prestanú valiť svoje guličky. Také nádherné sú moje básne.
Mali by sa povinne čítať ráno kravám na paši. Stali by saz nich v blesku svetové dojnice.
Keď ich čítam, napadajú mi slová ako
brilantné
magické
čarokrásne
A segedínskyguláš. (Ale to asi len preto, že už som už fakt hladná.)
Myslím, že okrem neuveriteľnej literárnej hodnoty majúv sebe moje básne aj niečo viac - niečo ako spirituálne posolstvo. Dokonca som presvedčená, že keby trebárstaký Stalin videl čo i len jednoz mojich poetických veľdiel, bolo by dnes Rusov o zopár miliónovviac.
Zatiaľ som sa neodvážila zverejniť svoje básnické výtvory,pretože si netrúfam odhadnúť, aký efekt by to mohlo mať na beh sveta. Čo akskolabuje doprava, ľudia prestanú pracovať, jesť, hovoriť spolu i spaťa budú len stáť a načúvať mojim básňam! Takú vec si nemôžem vziať nazodpovednosť. Jediný, na kom som ich zatiaľ testovala, bol Viktor. Šli smev aute a ja som mu opatrne, po malých dávkach (sú také silné!)predčítala svoje najnovšie poémy.
Videla som, že ho to zobralo viac, ako som čakala. Dokoncasme skoro nabúrali! Evidentne mal problémy zvládnuť nápor extatickej slasti,ktorá sa mu pri veršoch prelievala telom a burácavé vlny smiechu boli tohojasným dôkazom. Do očí mu dokonca vstúpili slzy a pochopila som, že tonemôžem preháňať. Mohla by som nechtiac u neho vypestovať nebezpečnúzávislosť. Je to ako dávať psovi koláčiky - zvykne si, že jedlo je dobréa už nebude chcieť granule!
Možno história ukáže, že som urobila fatálnu chybu, alerozhodla som sa zverejniť zopár svojich básní aj tu, na blogu. Neviem, či somcelkom pripravená niesť všetky (prípadne aj tragické) následky svojhorozhodnutia, ale už neviem ďalej krotiť svoju túžbu prinášať ľudstvu dokonalúkrásu a nadpozemské šťastie. Prosím však všetkých, ktorí neodolajúa budú čítať ďalej - robíte tak výhradne na vlastné riziko a dobresvoje kroky zvážte. Môže sa vám totiž stať, že už nikdy, nikdy v celomsvojom zvyšnom živote nebudete chcieť robiť nič iné, ako nahlas čítať tieto básne.
Sprostí
Čo sa mi to urobilo na tvári
Teraz si ma už nikto nevezme
La la la
No bol by sprostý
Koberec
Kúpila mi mama
Koberec
Zabalila som doň
Jednu vec
Zdraženie benzínu
Pu pu pu
Veď ja už robím
Len na ropu
