Škola bola super. Naučila vás o živote skutočne všetko, čo ste potrebovali vedieť. S ktorými vlkmi vyť, ktorých jedincov zase po správnosti všelijako mordovať.
Všetci, ktorí mali na základke nejakú viac či menej viditeľnú vadu, boli terčom dobre miereného (nie mieneného) teroru. V skutočnosti ste museli byť istým zvláštnym spôsobom dokonalí, aby ste sa vyhli šikane alebo aspoň drsnému výsmechu.
Ak ste boli extroverti, "predvádzali ste sa". Ak ste tichší typ, bola s vami proste nuda.
Ak ste sa učili príliš dobre (môj prípad), boli ste bifľoš. (Vo vyšších ročníkoch kocka.) Samé jednotky, no fuj, aká hanba! A ak ste mali nedajbože nejakú vrodenú súťaživosť, vydržala vám tak do polovice októbra v prvej triede. U nás týchto snaživcov šikanovala dokonca aj učiteľka. Dáš tú ruku dole, však mi oči vypichneš! Chachachá, ale mu dala, vtírke jednej! Tak ste sa naučili poslušne držať hubu a ak ste v niečom náhodou dobrí, nikde to príliš neroztrubujete.
Ak ste sa učili zle, neboli ste na tom o nič lepšie. Stali ste sa dobrým materiálom pre detského psychológa. „Tupec" bola ešte tá jemnejšia prezývka. A viete, ako je to s detskou psychikou, je tak trápne flexibilná... Keď decku niečo dostatočne často opakujete, neskôr už mu to nevyhovorí ani sám pánboh. Ale veď keď je sprosté, čo mu máme hovoriť, no nie?!
Telesné a rečové vady je samostatná kapitolka. Tu nájdeme skutočný výkvet detskej tvorivosti! Bez mihnutia oka, s presnosťou olympijského strelca vrhajú detičky skvostne priliehavé prezývky ako čaptoš, škuľo, obzvlášť zábavné je slepúch. Prezývky ako „Kvasimodo" a „Žofré d Pejrak" zase vypovedajú o nezanedbateľnej literárnej vzdelanosti súčasnej mladej generácie. No mohli by ste im to vyčítať?
Ak sa vám nepošťastilo mať v detstve ani pár kíl nadváhy, ani mentálne postihnutého súrodenca, mohli ste to všetko dobehnúť nešikovnosťou na telesnej. Rovnako viem, o čom hovorím. Dodnes so slzou v oku spomínam, ako nado mnou stojí desivo naondulovaná telocvikárka (fičalo „Neberte nám princeznú") a príšerne sa na mňa škľabí. Ten kotúľ dozadu urobíš a hotovo!!! Keby trošinku pritvrdila, možno by som sa začala aj počurávať. Ale možno stačí, že dodnes vo chvíľach úzkosti mimovoľne metám mlynské kolá a robím tristo brušákov za minútu.
Škola mi proste hrozne chýba. Dnes mi už nikto nedá poznámku, že som si doma zabudla Slniečko. Nikto ma nevytiahne za ucho pred tabuľu a nedonúti ma nahlas prečítať neslušný lístoček adresovaný Evičke. Nikto ma nebude nútiť dojesť plný tanier čudnej našedlej hmoty s nasekanou trávou, ktorú volá „kôprová omáčka".
A skutočný stres už zažívam, len keď omylom zdvihnem Viktorov mobil a tá slečna tak náhle položí... Kdeže sa to hrabe na našu angličtinárku, pani Vargovú! (Sorry, toto musím zverejniť. Môj terapeut vraví, že zverejnenie pomáha vyliečiť aj hlboké traumy.) Mala biele ulízané mikádo ako Mejkpísová a dusila nás tak, že som začala pochybovať, či je skutočne nemožné dostať v jedenástich infarkt. Keď vošla do triedy, všetko stíchlo. Aj mucha na okne radšej rýchlo skapala. Videli ste tú scénu v „Musíme si pomáhat", keď Csongor Kassai v smrteľnom strachu tají dych pod perinou a nacista nič netušiac labzuje okolo postele? Tak asi tak nejako sme to cítili.
Budiž nám satisfakciou, že pani Vargová sa vprostred nejakej sebastrednej prednášky (všetko videla, všade bola) zrútila zo stoličky. Celkom nedôstojne, nedámsky capla na navoskované lino a na momentík stratila z tváre ten povýšenecký, sadistický výraz. Spravodlivý a zaslúžený záchvat smiechu otriasol budovou a priľahlými uličkami. Bože, ako mi tá škola chýba!
Naučila som sa tam neuveriteľné množstvo potrebných vecí. My napríklad doma každý večer chvíľku diskutujeme o dielach nášho národného literárneho pokladu Jozefa Gregora Tajovského. Nič sme síce od neho nečítali, ale či nie je krásne vedieť, že bol vedúcou osobnosťou druhej vlny slovenského realizmu? Po víkendoch zase na obveselenie rysujeme rezy kockou. Kto najkrajšie nareže, nemusí vynášať smeti.
A ako ja len využívam tie chemické vzorce! Napríklad minule bolo v krížovke „značka argónu". A ja som vedela! Akože by nie. Do pamätníkov nekreslím trápne poníky a ružičky, ale poučnú dvojitú väzbu naftalénu.
A nemecké neodlúčiteľné predpony? Na smrteľnej posteli ich z posledných síl zašepkám! Be, ge, ent, emp, er, ver, zer, miss.
Ďakujem ti, škola.
