Prídeme do reštaurácie a on najskôr nahlas telefonuje. Keď príde čašníčka, pošle ju preč, pretože si ešte nestihol vybrať. O chvíľku sa sústredene zahĺbi do podrobného štúdia jedálneho lístka. Neviem presne, či aj číta, alebo si len prezerá písmenká, ale keď čašníčka (alebo čašník, Viktor žiadne pohlavie neprotežuje) príde opäť, Viktor sa nevinne opýta: „Táaakže. Aké máte polievky?" Je to jeho malý testík. Kto prejde (rozumej: pokojne vymenuje všetky polievky), má to spolovice vyhraté. Kto je ale mdlého rozumu a povie „Len to, čo je na jedálnom lístku!" (a, božeuchovaj, ešte sa aj zatvári otrávene!), má osud spečatený. Viktor sa poteší (chce to silou-mocou zakryť, ale ja to na ňom vidím - vyzerá totiž ako prasiatko prisaté na mamkinom cecíku) a labužnícky pokračuje: „Je v tej fazuľovej mäso?" Trpezlivo čaká na odpoveď, aj keď v menu je jasne napísané „Fazuľová s párkom". Úprimne upiera svoje nevinné hnedé oči na zľahka nervóznejúceho čašníka. Niektorí to v tejto fáze skúsia ľsťou: „No, veď ja sa vrátim, keď si vyberiete..." „Nie, počkajte! Veď my máme vybraté." A žmurkne na mňa! Prisahám, že tá mrcha na mňa žmurkne!
Viktor sa rozbieha: „Dal by som si niečo so syrom, trebárs nivou..." „Nivu nemáme." „No, tak teda encián. Vyprážaný encián." Čašník, naivne presvedčený, že sa blížime k výsledku, si evidentne odfúkne. „Takže jeden enciánik..." „Nie, počkajte. Počkajte. Máte dobré tie halušky?"
Čašník začína tušiť, s kým má tú česť - s vážne narušeným a potenciálne aj nebezpečným jedincom. Preto nasadí zdvorilý, dalo by sa povedať chlácholivý tón. Taký, akým hovoríme s chorým dieťatkom. „Áno, halušky máme výborné." Mne začína vážne škvŕkať v bruchu a to viem byť pekne zlá. „Prosím ťa, vyber si už niečo!" syčím. Viktor sa nenechá znechutiť. Jemu ja svojou malichernou otravnosťou náladu nepokazím.
„Tak si dám ten Čiernohorský rezeň. S hranolkami. Nie, počkajte... s ryžou. Alebo počkajte... Polovica hranoliek a polovica ryže. Polovičné porcie nerobíte? Mhm. Aha." A odmlčí sa. Mlčí Viktor, mlčí čašník. Kto z koho. Viktor napokon ukáže dobrú vôľu (nie je predsa žiadny sadista) a povie: „No dobre. Tak si dám rizoto. Aké sú v ňom, prosím vás, hríby?" Čašník začne mať v oku tik. „Nie sú tam žiadne hríby. Všetky ingrediencie máte vymenované v lístku. Je tam kukurica, mrkva, hrášok..." Zvláštnou, len pre neho pochopiteľnou prešmyčkou sa Viktor vracia k fazuľovici „No, dobre, no. Je dosť veľa tej polievky? Najem sa z nej?" Čašník sa zachytí o okraj stola. (A to ešte netuší, že Viktor ho o pár minút v letku zastaví a zmení objednávku. Sladká nevedomosť.)
Zábava pokračuje: „Dobre, dám si tie ba-loň-ské špagety - čo to je, sú z balónu? chachacha - a k tomu hovädziu polievku." Čašník, s rezignovaným pohľadom človeka, ktorého práve mučila čínska mafia a vymyla mu mozog, odovzdane hlási: „Hovädziu nemáme."
A vtedy, vtedy prichádza Viktorove vrcholné číslo. Číslo, vďaka ktorému som vážne uvažovala nad tým, koľko rokov by som dostala za vraždu. Číslo, ktoré mi pomohlo pochopiť, že som v skutočnosti silná, odvážna a nepremožiteľná žena, ktorá si zaslúži obdiv a úctu.
Kvôli tomuto som začala cvičiť jogu a meditovať, kvôli tomuto som sa začala modliť aj cez deň, kvôli tomuto som sa stala človekom s trpezlivosťou žulového brala po tisícročia omývaného dravým prúdom rieky.
Viktor sa totiž opýta: „Naozaj nemáte? Ani niekde vzadu, schovanú?"
Keď som to videla prvý raz, myslela som si, že si robí srandu. Že predsa nikto nemôže byť takýto krutý. Že sa teraz nahlas rozosmeje a povie: „Prepáčte, ja som vás len tak naťahoval. Dnes si svoj tringelt naozaj zaslúžite!" A pošle zúboženého čašníka robiť svoju prácu. Lenže on to myslí úplne vážne.
Raz som sa ho pýtala, prečo si tak dlho vyberá. Veď je to v podstate jedno, čo si dám na obed, nie? Za chvíľu ani neviem, čo som jedla. Keď mi nesadne, napravím to dobrou večerou. A on mi vysvetlil, že je pre neho dôležité jesť presne to jedlo, na ktoré má práve chuť. Ak by to nerobil, mal by pocit, že premárnil chvíľu a takto sa dá premárniť aj celý život! Treba robiť vždy len tie veci, ktoré tak naozaj cítime.
Pochopila som, že vo Viktorovom svete sú čašníci rozprávkovými bytosťami - vílami a škriatkami - ktoré sú tu na to, aby mu splnili jeho najtajnejšie gurmánske želania. Lietajú mu okolo hlavy a snažia sa vyčítať jeho myšlienky a pocity, pobehujú sem a tam a volajú: „Počkajte, nie, perkelt mal predsa včera! Rozmýšľajte predsa!" a „Nemôže jesť cestovinu, z tej hneď zase vyhladne! Skúste niečo vyprážané!" Jednoducho pracujú ako včielky. Sú tam, samozrejme, aj zlomyseľní škriatkovia, ktorí schovávajú hovädziu polievku celkom dozadu, na posledné poličky. S tým sa ale nedá nič robiť, v krajine víl to už tak chodí.
Keď je všetko tak, ako má byť a Viktor dostane tú správnu rozprávkovú porciu dokonalého papania, v ríši víl a škriatkov nastane veľká slávnosť! Každá víla a každý škriatok splnil svoju čarodejnú úlohu. Viktor sa dobre najedol! Dokonca aj tanierik vylízal. Všetky malé bytosti tancujú, spievajú a radujú sa až do druhého dňa - až kým Viktor opäť nesedí v nejakej reštaurácii.
A preto som sa stala jogínkou.
