Môj milý má vojenčinu za sebou (teda civilku, flákač jeden) a esemesky sme si začali písať hneď po zoznámení. Prvá, ktorá ma fakt dostala, prišla pomerne skoro. Zarazená som šla za sestrou a ukazovala som jej, čo mi vylieza z mobilu. „ Uz zase mozem zohrievat vodu na hrudy..." Aké sakra hrudy?! Žeby hrudy hliny? Alebo možno nejakej výtvarníckej modelovacej hmoty, keď už je ten umelec... Obracali sme to odpredu aj odzadu, hľadali inotaje, metaforu či personifikáciu, lenže hrudy sú proste len hrudy.
A potom mi to docvaklo. Panebože! Veď on je poetická duša! A navyše dyslektik. A dysgrafik.
Dojatá k slzám som sestre vysvetlila: on tým myslí, že ku mne niečo cíti! Že ho hreje srdce. Tak, že by mohol zohrievať vodu na hrudi.
Našla som doma staré poznámky z „Porúch učenia" a pochopila som, prečo ide Viktor zásadne doprava, keď mu poviem „odboč vľavo" a prečo ani v slovenských pesničkách nevie, kde končí jedno slovo a začína ďalšie. Interpunkciu Viktor nepoužíva. Celý text na pol strany je jedna dlhá, veselá veta.
Všetko to vraj súvisí s nejakým mozgovým centrom, ktoré mu vraj dobre nepracuje. Ale podľa mňa je to inak. Myslím, že dyslektici nemajú nejaké centrum „nefunkčné", ale práveže majú nejaké to centrum navyše. Alebo má dyslexia brilantný zmysel pre humor. Pretože to, čo je Viktor schopný napísať, to nie je len tak. Všetky „i" sú zásadne opačne. To nemôže byť náhoda.
Ja mám cit pre gramatiku vrodený. Od základnej školy si o ľuďoch, ktorí gramatiku neovládajú, myslím, že sú idioti a mali by sa tak hanbiť, že by chodili len kanálmi. U Viktora som narazila na problém - nezdalo sa mi, že je idiot. Ale pokojne napísal „fčeli". Alebo „karymadka". A bolo mu to srdečne jedno. Ignorant jeden! Ako môže byť taký bohorovný?! Veď gramatika je popri malej násobilke a sčítaní s prechodom cez desiatku (zlomky tam nerátam. S tými mám málinko problémik) tou najzákladnejšou ľudskou znalosťou! Bez gramatiky by sme ešte lozili po stromoch a žrali banány.
Lenže Viktor je môj milý. Tak máme teraz takú hru. On píše veľa textov, ktoré potrebuje pre svoju prácu. Ja mu ich opravujem. Som totiž jazykovo zdatná. Sedím pri počítači a vyrážam neartikulované zvuky. „Aaaaargh! Huarrrt! Echmmmmmht!" A podobne. A skáčem na stoličke do výšky osemdesiat centimetrov. V extáze kričím „Poď sa pozrieť, čo si napísal!!!" Viktor pokojne príde z kuchyne: „Veď ja viem, ja som to písal. A nechaj ma, varím si nudle." Hovorí sa slíže. „Nudle" je bohemizmus! A obaja sa tešíme, aká som strašne dôležitá, lebo bezo mňa by Viktor zahynul do hladu. Veď by ani nevedel, že nudle sa nehovorí.
Moje texty Viktor číta, len keď majú dostatočne veľké písmenká a nemajú viac ako jeden odstavec. Ale ja strašne rada čítam tie jeho.
A najväčšiu radosť mám, ak môžem byť pri tom, keď je niekto s Viktorovým autentickým textom konfrontovaný po prvý raz. Ide ma roztrhnúť od pýchy, keď vidím to zdvihnuté obočie a zmätený náklon hlavy. Ha! Toto by si ty nenapísal, čo? Toto len môj chlapec vie.
