Rozchádzam sa rada,často, a myslím, že aj celkom dobre. A nie len tak bársjak, ja sarozchádzam vo veľkom štýle! Kričím, bijem (Viktora), plačem (presnejšieby bolo „usedavo nariekam") a po mrzké slovo tiež nejdem ďaleko. Vecamihádžem zriedka. Treba mať nejakú úroveň, nie?
Hovorímvtedy aj „nepríjemné pravdy" - tie nezbierané krvavé ranky, ktoré sicelé dni poctivo škrečkujem. Všetky trefné pripomienky prehĺtam. Keď sanahromadia, neviem sa dočkať, ako to zas Vikimu pekne vytmavím.
Mala som obdobie, keďsom sa balila každý deň. Niekedy aj dvakrát. Susedia ma musia mať radi.Nechcela by som bývať vedľa seba. Keď to na mňa príde, Viktor rutinnezatvára všetky dvere.
Viktor je super. Keď sazačnem baliť, tak mi pokojne zoberie tašku z ruky, pokojne ma chytí ačaká, kým ma to neprejde. Keď mám hysák, príde a pohladí ma po hlave.Tým ma samozrejme vytočí na pokraj zástavy srdca. Alebo vraždy. Čo sito vôbec dovoľuje, byť kľudný a rozvážny?! Má si predsa kľačiac na zemitrhať vlasy od zúfalstva - nad potenciálnou stratou svojej životnejlásky. A udierať sa do lebky tupým predmetom. Takže pritvrdím. „Nechajma! Vôbec sa ma nedotýkaj." (Za ten mrazivý tón hlasu by ma okamžiteangažovali do Národného.) Snažím sa samozrejme vyzerať dôstojne astylish, ale je to málinko náročné s purpurovou tvárou a na prasiatkospuchnutými očami.
V posledných mesiacochvšak kvalita mojich záchvatov prudko upadá. Žeby som starla, alebo čo?Často sa uprostred žlčovitého výstupu pristihnem, že ma to už tak veľminebaví. Dokončím to teda len pro forma, ale už pritom myslím na to, aképrádlo treba dať do práčky. Čierne alebo bielu syntetiku?
Vtedy to už končíveselo. Najmä keď zistím, že vety, ktoré sa snažím tak hrozivodeklamovať, sú vlastne strašne smiešne. Pozrieme sa s Viktorom na sebaa zrazu sa rehoceme. Keby pristúpil na moju hru a nechal by sa vťahovaťdo mojich scénok, možno už by sme spolu neboli.
Myslím, že si zaslúži nejaký metál za to, s akou harpyou už tri roky žije. Alebo aspoň dobrú večeru.
