Kde bolo, tam bolo, v ďalekej africkej púšti žilo, spalo, jedlo a hromádky trusu vylučovalo stádo slonov. (V skutočnosti je tá púšť „ďaleká" iba pre nás. Pre slony a pieskomily to je púšť najprítomnejšie prítomná a blízka.)
„Budem to robiť inak," povedalo si šesťmesačné sloníča, keď po šesťstoosemdesiaty deviaty krát vtiahlo pri kúpaní do chobota hrčku horkého blata. Už ho to večné kuckanie nebavilo. „Prečo sa vlastne kúpeme v tejto špinavej, kalnej vode? Nečudo, že nie som nikdy poriadne umyté." Prečo sloníča samé seba oslovovalo v strednom rode, nie je známe. Ale v rozprávkach to tak už býva.
Jeho matka, slonica Blmba (áno, je to strašne stupídne meno. Ale pre slonicu je úplne postačujúce) sa pohoršila nad nevďačnými slovami svojho decka. Plesla mohutným chobotiskom sloníča po zátylku a takto prehovorila: „Ty nevďačný nespratník!" (Áno, tu sa opakuje slovo „nevďačný" z predošlej vety, a to trochu kazí literárny dojem, ale tá slonica to takto jednoducho povedala.) „Ty nevďačný nespratník! Čo nevidíš, ako málo vody tu na púšti máme?"
To bola, samozrejme, iba rečnícka otázka. Blmba iste vedela, že sloníča vidí veľmi dobre. „A isteže, voda tejto kvality nedisponuje dostatočnou čistiacou silou, aby odstránila všetky nečistoty zo záhybov našich zvrásnených koží. Kúpeme sa teda viac-menej z princípu." (No dobre, takto presne to slonica nepovedala, pretože jej sloní mozog nemá dostatočnú kapacitu na podobné vyjadrenia, no približne takto si jej slová môžeme vysvetliť.)
No keďže sloníča malo v ušiach kúsky blata a navyše bolo vo svojom veku pomerne nekoncentrované, počulo len „Voda - snených - úpeme - cípu."
A to ešte nehovorím o tom, že slonica mala takpovediac nosový hlas (pardon, chobotový), takže zrozumiteľnosť jej prejavu bola prinajmenšom povážlivá.
Nuž (už je naozaj veľa hodín a otecko chce ísť pozerať uja Hríba, vieš?) a ponaučenie, ktoré plynie z tejto rozprávky?
Podľa toho, ako sa na to dívame. Všetko je totiž relatívne, vieš? A už rýchlo zhasnúť a spať. Nech ťa blšky štípu celú noc.
