Často na to myslím. Napríklad, keď ma Viktor za niečo skritizuje. Trucujem v kúpeľni, kujem pomstychtivé pikle a odhodlane sa na seba dívam do zrkadla. To ti nedarujem, JA že nie som dokonalá?!
A zrazu je tam - v odraze vidím, že mi sedí na pravom pleci a cvaká mi ostrými zubami pri uchu. Len trucuj, moja, len trucuj. Čím dlhšie, tým lepšie. Keď si ťa vezmem, budeš ľutovať. Že si toľko času presrala trucovaním. Tik tak.
Alebo keď sľúbim rodičom, že prídem domov na návštevu a zruším to. Niečo mi do toho vošlo, no. Však sa uvidíme na budúci týždeň... Ani to nedopoviem a už mi rameno klesá pod tou vlhkou tiahou. Zase si tu? Vypadni, ja mám ešte času dosť! Naozaj, moja? A ako to vieš?
Dívam sa skúmavo do tých čiernych dier, ktoré má smrť miesto očí a hľadám v nich zľutovanie. Ani odlesk.
Ležím v solárku. Vyjdem von, koža krásne vonia spáleninou, natieram sa krémom. Dívam sa pozorne na svoje stehná, zadok, ramená. Štipkám, naťahujem. Sakra, tu by mohlo byť toho menej, tu by nezaškodil iný tvar... Jemný škrabot na lopatke. No dobre, dobre, viem. Na prach sa obrátiš. Aj toto telo, čo doň vrážam tisíce, aby „vyzeralo". A pre koho? No predsa pre červíky, moja.
To ponaučenie pokračuje takto: nielenže ži tak, akoby na tvojom pleci sedela smrť, ale skamaráť sa s ňou. Nech sa stane tvojím najlepším priateľom. Len vtedy budeš schopný žiť skutočne naplno - vediac, že v ktoromkoľvek momente smrť môže pokynúť a vziať si ťa so sebou. Ktorákoľvek minúta môže byť tvojou poslednou.
Tak sa tým teda riadim. Skamarátili sme sa, smrť a ja. Veselo a pyšne si ju nosím na pleci ako podivného papagája. Smejeme sa spolu na morbídnych vtipoch, v blízkosti cintorína na seba spiklenecky mrkneme. Tiež využívam jej cenné služby: Kukni sa zlatko, prosím ťa - nemám za uchom kliešťa?
Keď si líham do postele, upozorním ju: Bacha, uhni, nech ťa nepriľahnem. Keď to nestihne, tak kvíka: Ty na mňa pekne kašleš, keď líhaš so svojím milým... Prepáč, hneď som zase pri tebe, ale teraz mám naozaj iné starosti...
A večer, keď idem spať, tak sa lúčime: Pápá zase ráno, smrť, dobrú noc. Teraz na teba na chvíľu zabudnem, ale neboj, hneď ráno začneme odznova. Štuchni ma do rebra, keby som zaspala.
A keby už bol ten čas, tak len povedz, iba sa rozlúčim s našimi a pôjdem s tebou bez kecov. Veď sme kamarátky, nie?
