No, v každom prípade tieto posedenia prebiehali takto: sedeli sme pekne všetci na koberci a pred nás, akoby na pódium, sa postavil odvážlivec, ktorý ostatným povedal vtip. Sadal si vždy za hurónskeho rehotu spolužiakov a striedal ho ďalší vtipovravec. To bolo niečo pre mňa! Sláva, obdiv, uznanie, svetlá reflektorov. Lenže! Lenže ja som žiadny vtip povedať nevedela, pretože som nebola schopná si žiadny zapamätať (túto poruchu mám inak dodnes). A to bolo pre mňa, malú exhibicionistku, hotové nešťastie. Tak som si, malý kreatívec, vymyslela vlastný vtip. Išlo to celkom ľahko, vtip sa sám a dobrovoľne zrodil v mojej nedospelej lebke. Pokusnou skupinou humornosti vtipu sa mali stať moji najbližší - staršia segra, mama, tata. Celá som sa triasla od pýchy, až mi hlas preskakoval, keď som vzorne nastúpenej rodine dramatickým spôsobom odriekala svoju anekdotu. Keď som skončila, natešene som sa dívala na tváre pred sebou, s očakávaním frenetického aplauzu, možno aj mexickej vlny. No aj vo vtedajšom veku päť rokov mi bolo jasné, že mimika rodinných príslušníkov neprezrádza žiadne nadšenie. Dokonca ani tiché uznanie. Boli zmätení! Mlčali a nechápavo sa dívali na seba navzájom. A potom mi segra (drzaňa jedna) položila zásadnú otázku: A čo je na tom akože smiešne? Čo je na tom akože smiešne, ty jedna nepochopenica?! Veď ten vtip je výkvetom geniálneho mozgu rodiaceho sa svetoznámeho komika!!! Veď vy ešte uvidíte! Suchári.
Zneuznaná a poriadne odutá som šla spať.
Na druhý deň (juchú!) prišla moja veľká príležitosť. Zábavné popoludnie v MŠ Kovpakova, najvýznamnejšie podujatie našej galaxie. Chopila som sa šance s vervou pre mňa príznačnou a odrecitovala som vtip s nebývalou rečníckou finesou, dôraz i stíšenie hlasu na správnych miestach, napätie som gradovala až do posledného momentu, brilantnú pointu som zasadila ako platinový klinec na vrch svojho skvostného rétorického diela.
Keď som skončila, svet sa zastavil. Srdce mi búcha o rebrá ako pneumatické kladivo. Po čielku mi steká ľadový pot. Toto keď poserem, tak budú mať doma ďalšiu historku, čo ma bude naveky strápňovať na rodinných oslavách. Ako keď som stratila na kupku tie nohavičky. Čakala som, napätá na prasknutie.
A vtedy sa to spustilo. Strašný smiech, moji milí malí spolužiaci sa váľali po zemi a hučali od rehotu, až mi zaliehalo v ušiach. Celá šťastná som si sadla na koberec a v duši sa mi rozhostil sladký, víťazný pocit mieru.
A bol ten vtip teda smiešny, alebo nie? Tak teraz neviem.
Vtip.
Lenka, 5 rokov
Janko je u babky na dedine. Niečo sa mu nepáči, tak na babku zrúkne: Ty krava! A z maštale sa ozve: Mú...
