Chcela by som, aby som mohla urobiť veľký žúr, na ktorom byboli všetci ľudia, ktorí mi počas môjho života nejakým spôsobom utkveliv srdci. Učarovali. Podmanili si ma. Alebo mi pomohli.
Či už to boli v tej dobe moji najlepší kamaráti akamarátky, alebo jednoducho len bytosti, ktoré som stretla len na niekoľko málochvíľ, no boli pre mňa niečím výnimoční.
Ten zoznam by bol dlhý.
Niektorí z týchto ľudí už nežijú. A pri niektorýchby som určite pocítila na chrbte poriadne zimomriavky. Či už by to boli tí, doktorých som bola (tajne a nešťastne) zamilovaná, alebo tí, ktorým som nejakoublížila.
A všetkým týmto ľuďom by som povedala, čo ma k nimpútalo a púta. Mnohých z nich by som chcela objať a zašepkať: „Somrada, že som ťa mohla stretnúť,“ alebo „Chýbaš mi!“ Mnohým by som povedala„Prepáč mi, prosím...“ S niektorými by ten rozhovor bol dlhší. Bolo by čovysvetľovať. Niekedy som sa totiž chovala ako úplný idiot, len aby som akoidiot nevyzerala.
Samozrejme by tu bola celá rodina. Všetci bývalí frajeri.Učiteľky, ktoré ma povzbudzovali. Náhodne postretnutí ľudia, ktorí povedalitrebárs len jednu vetu – práve tú, ktorú som vtedy potrebovala počuť. Tí, ktoríma nevedomky, svojím príkladom, niečo dôležité naučili. Roztratené kamarátky.Áno, máme každá už svoj život, ale s kým zažijete toľko vražedných záchvatovsmiechu, ako s prváckou „najlepšou“?
Možno, že niečo takéto sa odohrá, keď umriem. Umriem hroznestará (asi okolo štyridsiatky) a pochovajú ma samozrejme v Slávičom.Chvíľu sa budem motať po astráli, orientáciu mám blbú aj teraz, tak prečo by tomalo byť po smrti iné? Prídem do neba a tam ma budú (ako v americkomfilme) čakať všetci títo drahí, s transparentom „Vitaj, Lenka!“ Po jednombudú prichádzať ku mne, chytia ma za ruku a pozrieme si do očí, najviacako vieme. A pri každej ďalšej tvári, ktorá sa predo mnou objaví, budemkvičať nadšením. Jéeeee, aj ty si tu? Úplne som na teba zabudla! Ako na smrť...A všetci spoločne sa tomuto príhodnému vtípku zasmejeme!
