Krásna žena je jednoducho krásna žena, a je jedno, či nám ju ukazujú médiá - jej krása je jednoducho vidieť. Je reálnejšia ako akékoľvek filozofické kecy a zúfalé výkriky moralistov. Je krásna a hotovo.
Keď do miestnosti vojde krásna žena, my ostatné, menej krásne, okamžite prestávame existovať. Prítomní muži zataja dych a čas sa spomalí. Kráska prepláva priestorom, fascinujúca ako biela veľryba. Nemôžete od nej odtrhnúť oči. Úplne fyzicky cítite to mužské „ježiš toto mať doma, aspoň na chvíľu" a ešte silnejšie ženské „sviňa mrcha potvora sakra do prdele kurňa". Krásna žena si krásne sadne a krásne sedí. A mňa ide roztrhnúť.
Bolo to tak predsa už od základnej školy. Boli tie krásne a tie menej krásne. Tým krásnym chalani oblievali vlasy atramentom. A písali im prasácke lístočky. Tie menej krásne závideli. Je to tak odjakživa a nič s tým neurobíte.
Ja som bola vždy tá menej krásna. Inteligentná, pohotová, rečovo vybavená - ale nie krásna. A po ničom inom ako po kráse a obdive v puberte predsa netúžite, nie?
Tak začnete s tou blbou, nekonečnou, namáhavou maškarádou typu mejkap, správny výber šiat (odkryť to lepšie, zakamuflovať nedostatky), určitý typ chôdze (musí sa vojensky nadrilovať, inak je to na nič), pekelne sťahujúce nohavičky, pekelne zdvíhajúca podprsenka. Pohrávanie sa s myšlienkou na plastickú operáciu. Možno aj niekoľko operácií...
Keď s tým raz začnete, nemôžete prestať. Keď vás ten pekný chlapec zo šiesteho videl nastajlovanú, s vlasmi dokonale narovnanými, pleťou žiariacou ako hodváb (dnešné mejkapy robia skutočne zázraky) a s rozviatou sukničkou premyslene vlajúcou práve okolo vašich „kritických partií", nemôžete predsa ísť vyhodiť smeti v obtiahnutých teplákoch, s mastným páčom, na nose s drbákom veľkosti vlašského orechu, farby výstražnej bóje.
Pamätáte si, koľko vám trvalo, kým ste vybehli z domu, keď ste mali desať? Asi šesť sekúnd. Zdrapiť rohlík, do druhej ruky tri plátky šunky, kľúč na krk. A pápá. Hor sa za tajmi sídliska.
Dnes vstávate o pol šiestej. Robíte osemstodesať činností, ktoré vás skrášlia. Na nepoznanie, samozrejme. Masáž celulitídy, kulmovanie vlasov. Trháte obočie, holíte podpazušie, používate štyri rôzne krémy na rôzne tvárové partie. Niekde to treba podvihnúť, inde vyhladiť, tu je to príliš suché a kúsok ďalej je „mastná zóna". Bleskovo premývate dva a pol lístku rukoly a štvrť cherry paradajky pokvapkáte citrónom (minimum kalórií). Do práce aj tak dobiehate posledná. A viete čo je najhoršie? Že tá krásna sviňa už tam sedí. Nenamaľovaná, v asi otcovom tričku (model zo začiatku deväťdesiatych rokov, no fuj), v ruke drevorubačský chleba so slaninou. Nedáte jej do tých dokonalých zubov len preto, že máte novú (vražedne drahú!) manikúru. A keď vidíte nadržaných kolegov, ako sa okolo nej plazia a nosia jej kávičku, tŕpne vám pravá ruka a päsť sa vám samovoľne zatína.
A potom samozrejme viete, že krása nie je dôležitá. Že dôležitejšie sú iné hodnoty. A na prach sa obrátiš a podobné povzbudivé pravdy. Moje kosti a kožka zhnijú rovnako ako kosti a kožka Andrejky zo sekretariátu. Aj keď jej stehenná kosť je neporovnateľne dlhšia ako tá moja.
Krása je na nič. Milujem „svojich" ľudí bez ohľadu na to, ako vyzerajú tesne po zobudení. Dokonca možno práve preto, ako vtedy vyzerajú. (Ako malí krtkovia. Ale sú to moji krtkovia.)
A tiež sa so mnou rozišiel frajer a o týždeň som ho videla so strašnou škratou. Tučnou. A všetci ma utešovali: pozri, akú hnusobu nabalil. Tá na teba vôbec, ale vôbec nemá.
A ja som vedela, že má. Že je jedno ako vyzerá, keď ju on miluje. A nemiluje mňa, aj keď som dala tri litre za nový melír a šľahám sa v posilke trikrát do týždňa, aby som sa mu páčila. Jemu sa už páči iná.
Krása je na hovno. Nevydrží a bolí. Krásne ženy to niekedy hovoria - že si nikdy nemôžu byť isté, prečo ich ten chlapík vlastne pozval na večeru.
„Zaujíma vôbec niekoho moja duša?" povzdychne si nadpozemská kráska. Súcitne ju potľapkám po pleci. A v duchu si vravím: tak ti treba. Ty krásavica jedna.
