Keď kolegyňa Hanka nazrie do môjho kanclu, začne ma mraziť chrbtica a krv sa rozpení v doteraz tak pokojnom riečišti. Naznačím jej sotva badateľným posunkom, aby zavrela dvere, a už to ide! Očami si vymieňame elektrické výboje, z úst nám vychádzajú zamatové, medové pavučiny a celkom nás ovinú a neodolateľne spútajú. Vieš čo zase urobila? Kokos a včera čo sa stalo! Ne-ve-rím! Hahaha, a teraz počúvaj, čo som ja počula!
Nádhera.
Dlho som premýšľala, čo je na ohováraní také jedinečné, čo túto bohumilú činnosť odlišuje od ostatných ľudských kratochvíľ. Je to viacero vecí: vzrušenie z toho, že robím niečo riskantné, dokonca nebezpečné. Ak ma odhalia, ak niekto začuje to, čo o ňom hovorím, môžem prísť o prácu, o kamaráta, o priazeň mnohých ľudí. Takisto je tu niečo, čo volám senzáciechtivosť. Nie je krásne vedieť, kto s kým spí, kto koho neznáša a kto koho naopak tajne miluje? Stretnúť človeka, o ktorom viem (najlepšie nechutné) tajomstvo, je vrcholom krásy ohovárania. Dívam sa mu do očí, milo sa usmievam a hovorím si: jáj, teraz sa robíš chutný, ale kto včera havkal a lozil po štyroch pod jazdeckým bičíkom Moniky Sivákovej?
Ten, kto neohovára, je v mojich očiach obyčajný zbabelec. Kto sa kvôli trošinke rizika, že bude prúser, vzdáva slasti najslastnejšej, nezaslúži si nič iné, ako stať sa obeťou tej najtvrdšej, neľútostnej, najlepšie celoštátnej ohováračky. To ma vie naozaj vytočiť, keď začnem trošku ohovárať, len tak skusmo - však uvidíme, čo z toho bude – a nejaký trkvas zahlási: Ale veď... on je celkom dobrý chalan... Nechajme ho na pokoji! Na to mám len jeden výraz (a nie je príliš pekný): kazimrd. Niektorí ľudia proste musia skaziť každú zábavu.
V ohováraní treba byť tak trochu umelec. Je to citlivá záležitosť. Musíte nájsť tú správnu mieru medzi spaľujúcou túžbou ohovárať stále, s každým a všade, a delikátnou citlivosťou – komu čo môžete povedať tak, aby na vás nepadol ani tieň pochybnosti, že ste to vy, kto roznáša tie hnusné intrigy.
Ale ani najlepším a najprofesionálnejším ohováračom sa bohužiaľ nevyhne občasná malá nepríjemnosť v podobe konfrontácie. Jednoducho vždy je tu nejaká malá zamindrákovaná mrcha, ktorá príde, priklincuje vás lejzrovým pohľadom k stene a povie: Počula som, že ma ohováraš. No a to je prúser. V neskúsenosti puberty som skúsila mnohé techniky, ako vyjsť z tejto trápnej situácie so zbytkami cti, ale môžem vám povedať, že niektoré postupy sú absolútne nevhodné. Zatĺkanie – neúčinné. Bohužiaľ, tá sviňa, ktorá vás natrela, je teraz jej dobrá kamarátka. Veriť vám sa už teda nebude. Snaha zhodiť to na niekoho iného – neúčinné. Hnev, ktorý postihnutou lomcuje, jej prepožičiava nielen odvahu postaviť sa vám, ale aj prenikavý úsudok (taký malý detektor lži) a na toto vám neskočí. Jediná skutočne efektívna metóda: povedať prepáč. S kajúcnym, ľútostivým pohľadom raneného kuriatka. Alebo žabiatka. A hlavne - musíte to uveriť sama sebe! Uľahčí vám to fakt, že skutočne ľutujete. Seba, ak sa toto dostane ďalej. V očiach vám musí prečítať: strašne ma to mrzí. Zlyhala som a nič, nič na šírom svete to nemôže ospravedlniť. Nezaslúžim si už oslovenie „človek“. Som hnusný, slizký červ. Som potvora nehodná tvojho súcitu a ak chceš, teraz hneď si rozpáram brucho nožíkom. Alebo si vypichnem oči.
To vám zhltne. Zaručujem. Ak to nie je mrcha z vášho rodu, ktorá odhalí vaše falošné mrnčanie skôr, ako s ním začnete. Vtedy jednoducho musíte prijať, že ste si to zaslúžili. Nechali ste sa prichytiť. Ale za tie sladké chvíle ohovárania to aj tak stálo, nie?
Hlavne sa nenechajte znechutiť. Nedajbože sa zaprisahať, že už to neurobíte. Že ste sa poučili a ohováranie prenecháte tým menej poučeným. To nesmiete nikdy urobiť! Ohováranie je totiž činnosť záslužná a vy ste jej misionárom. Ohováranie má pedagogický význam nedozernej dôležitosti. Tiež by ste sa radšej ožrali na podnikovom večierku do nemoty, olizovali sa s námestníkom (a potom aj s jeho ženou), tancovali na stole len v gaťkách a domov šli na kapote taxíku, spievajúc Life is life. Lenže to neurobíte, lebo by ste sa dostali do rečí! Tiež nenadávate svojmu frajerovi na ulici tak, ako to robíte doma. Dieťaťu dáte pohlavok až za rohom, nie pred ostatnými mamičkami na ihrisku. Svojich nemoderných pomalých rodičov vezmete na dušičky na cintorín a dokonca sa na nich trpezlivo usmievate. Na hrob dáte kytičku a pozametáte, aj keď si myslíte, že mŕtvi už na to zvysoka kašlú. Ešte sviečočku zapáliť, skloniť hlavu v tichej modlitbe. Susedia sa dívajú!
To všetko predsa robíte, aby vás neohovárali. Chováte sa slušne a nie ako prasa, a to len vďaka klebetným vševidiacim babizniam z baráku a kolegyniam z práce. Preto je ohováranie také záslužné. Vychováva z nás slušných ľudí. A aj preto ho tak milujem.
