Raz sme šli s kamoškou Zuzanou cez park, bolo normálne svetlo, ale také to teplé, letné, strašne tiché a kvetinové. A dobehli nás asi tri tieto cigánčence. Nepamätám sa už presne, čo sa tam vtedy stalo, ale viem, že som sa hrozne bála otočiť a utekala som len tak pomaly, akoby sa mi nohy zalepili do lekváru. Len si spomínam na nejaké nadávky a chrapľavý smiech (to je zvláštne, ako už sedemročné dieťa môže mať taký hrkotavý hlas). A niektorú z nás kopli do tašky, čo mala na chrbte, ale fakt neviem, či mňa alebo Zuzu. Spomienky sa mi pomotali a strach ich prekreslil takmer do priesvitna.
Tie baby boli mladšie ako my, ale v očiach mali niečo, čo ma hlboko desilo. Ony sa nás nebáli vôbec. Boli to práve dcéry toho povestného pána v čiernom kabáte, ktorý vraj predával drogy a nebol ani trochu vysoký, ale chodil vzpriamene a strašidelne sebaisto.
Môj strach je, ako keď sa zmením na lasičku. Mám zrazu desať centimetrov a kožku nebezpečne tenkú. Takú tenkú, že ju lesklé ostrie noža prereže bezbolestne, v zlomku sekundy. Môj strach je, ako keď sa zareže hrdzavý klinec do dlane - ešte to nekrváca, ale už vieš, že bude. Že za toto ťa mama nepochváli, keď prídeš domov a ukážeš ako nejaké kúzlo klinec trčiaci z ruky. Z oboch jej strán. Môj strach je hrozný.
Odvtedy neznášam agresívnych ľudí. A také sú aj ženy; také tie, čo sú väčšinou malé, majú pevné krátke stehná a keď kričia, hlas im zhrubne ako motorová píla. Čo sa zaženú a rozdávajú hrozné facky a kopance a svet sa zmení na úplne iné miesto. Kde je vzduch krištáľovočistý a plný zúrivých tvárí strašne z blízka. A slov, ktoré na mňa účinkujú ako nervový plyn. A rýchlo sa približujúceho asfaltu, čo rozodiera dlane a necháva v nich štipľavé kamienky.
Ja sa bojím fyzického násilia úplne právom. Ja totiž nemám reflexy. Nie raz som dostala medicinbalom rovno do čela. Tak mám strach.
Keď idem v autobuse a strhne sa tam bitka, bojím sa tak strašne, že sa nemôžem ani pohnúť. Fakt nemôžem! Ja by som sa ani neuhla, keby na mňa niečo z tej bitky letelo, taká som paralyzovaná.
Ja sa nerozhorčujem pri storkách o tom, ako niekoho napadli skíni a nikto na zastávke mu nepomohol. Ja viem, že keby som tam stála, tak by mi len v hlave hrala zašumená veta z dedinského tlampača: neomdli, neomdli, ešte teraz neomdli... Nie je fér chcieť od nás priposratých, aby sme bojovali za cudzie práva. Ja neviem bojovať ani za tie svoje.
Lebo ako je to možné, že keď sa niečo takéto stane a ten chlapec dostane fakt strašne na hubu, všetci vykrikujú: Ježiš, to sú svine, tí ľudia! Ja keby som tam bol, tak mu pomôžem! Ja sa v takýchto situáciách nepoznám!
Tak prečo, keď tam stálo dvadsať ľudí, nikto nič ani nepovedal? Kde sú všetci tí odvážni kričiaci, keď ich je treba? To tam fakt stoja len takí ako ja, posraté malé lasičky, a všetci odvážni sú doma?!
Ja chcem týmto celkom vážne vyzvať ľudí, aby vždy chodili v zmiešaných skupinkách. Tak odhadom polovica priposratých a polovica odvážnych.
P.S. Idem domov z roboty za chvíľu. Poprosím jedného odvážneho človeka, aby ma čakal na zastávke električky pri PKO, smerom do mesta. Mám zelenú mikinu a v ruke fľašku minerálky.
