Ja napríklad túžim po mieri pre všetky deti sveta, po tom, aby jadrové zbrane obrástli kvetmi, a po láske medzi všetkými bytosťami na zemi. (Najlepšie by bolo držať sa za ruky okolo celej zemegule a spievať spolu. Niečo, čo všetci poznajú. Ešte neviem, či Tichú noc alebo Like a virgin od Madonny.) Chcem, aby aj tigre boli vegetariáni a žrali trebárs papriku a redkvičky. Túžim po tom, aby si nás všetkých odniesol Aštar Šeran do svojej miliónkilometrovej bezpečnej vesmírnej lode. Túžim po tom, aby zastávku električky presunuli bližšie k môjmu domu. Aspoň na Lazaretskú, sakra. Kto má vláčiť tie stokilové kabely pol kilometra?!
Túžim po tom, aby nebol žiadny rasizmus. Čo nevidíte, aký je ten Fredy Ayisi SEXY? Túžim po dobrých rodičoch pre všetky deti.
A po tom tyrkysovom semišovom kabátiku, čo som videla včera v Auparku. Majú ho zlacnený.
A včera som videla mačiatko, ktoré túžilo po tom, aby si to ten pán rozmyslel a opäť ho naložil do auta. Niekedy sa vo svojom živote cítim ako také mačiatko. Kde to som? Zase ma naložte, prosím! Je mi zima a nikoho tu nepoznám...
Tiež túžim po sláve, strašných prachoch a Nobelovej cene za literatúru. Aby mi začali zrazu rásť blond vlasy. A aby mi okrem vlasov nenarástol už žiadny iný chlp.
Túžim po večnej láske na život a na smrť a aby som bola v tých troch percentách manželstiev, ktoré nie sú postihnuté neverou. Čiže asi taká pravdepodobnosť, ako že sa mi nič nestane, keď skočím z tretieho poschodia na betón. Dole hlavou.
Chcem, aby ma niekto miloval tak, že mi napíše báseň, namaľuje obraz, uprace si po sebe ponožky a dá mi občas päťdesiat tisíc. Keš.
Túžim točiť filmy a byť herečka speváčka tanečnica spisovateľka podmorská biologička a najobľúbenejšia pani učiteľka na škole. A túžim vždy presne vedieť, čo mám robiť, aby som bola šťastná ja, všetci ľudia okolo mňa a náš pes a susedov pes pokojne tiež.
Včera som odišla z koncertu. Nudil ma. Počkala som do piateho songu, ale len preto, že sa mi nechcelo ísť elinou a takto ma domov odviezol Káčer. Keby bolo po mojom, odišla by som už v prostriedku druhého. David Koller bol pre mňa veľkým sklamaním. Je to starnúci pozér a neverila som mu ani sekundu. A hovorila som chalanom: Môj život je krátky. Nechcem zabíjať čas vecami, ktoré ma nudia alebo rozčuľujú. Chcem robiť len veci, po ktorých skutočne túžim. A Riško povedal: Tebe sa nikdy nestalo, že si už-už chcela odísť a zrazu to bolo skvelé?
Stalo.
A to je ten problém. Kde je sakra tá neviditeľná hranica? Kde je deliaca čiara medzi „vydrž a možno sa stane niečo super" a „okamžite odtiaľto vypadni, strácaš drahocenné sekundy života"?
Táto otázka vylieza v mojom živote v mnohých veciach - vo vzťahoch, v práci, aj v šóre na úrade (odídem a aj tak budem musieť prísť znova, počkám a možno tú prispatú pani zabijem palicou?). Často som ostala a potom preklínala celý svet, často som ostala a zisk bol nevyčísliteľný. Niekedy je to „mala som odísť už dávno" a niekedy „nemusela som tak skoro zdrhnúť".
Môže sa aj mne stať, že zoči-voči blížiacej sa smrti budem ľutovať premárnené roky s nesprávnym partnerom? V blbom byte? V príšernej práci za málo peňazí a pod večnou šikanou šéfa a sprostých kolegýň? Isteže, každá skúsenosť je na niečo dobrá. Ale nie je to len racionalizácia tých, čo sa boja risknúť to a odísť?
A naopak - nasrato odchádzať hneď, keď sa mi niečo znepáči - to tiež nie je tá najlepšia životná stratégia. Nenaučiť sa trošku aj trpieť kvôli niečomu, čo môže prísť za tým, je vlastne škoda. Dobré veci som často našla, keď som si na ne počkala. Alebo keď som sa prekúsala cez nejaké to nepríjemno.
Tak sa teda učím, že nemôžem vždy mať hneď to, po čom túžim. A že niekedy musím pozbierať odvahu a utiecť, aby som mohla to, po čom túžim, nájsť niekde inde.
Napríklad ten tyrkysový kabátik. No nemajú ho ešte lacnejší v Poluse? Dobre že som si počkala.
