Meno si radšej nechám pre seba (i keď to si pamätám dobre), aby som ho náhodou nepriviedla do rozpakov. Alebo jeho prípadnú manželku a prípadné deti. Stalo sa to v tábore (už nie pionierskom, ale takom modernom indiánskom) a bolo to úžasné. Vtedy som po prvýkrát pocítila tú nádhernú trpkosladkú bolesť z nešťastnej, tajnej lásky; z túžby, ktorá nemôže byť nikdy naplnená. (Pretože on si tam začal s nejakou fuňou z iného oddielu.) A prišla som aj na toto - i keď ho nemôžem mať, môžem o tom aspoň hodiny a hodiny snívať... Ako sme na krásnej lodi a on sa do mňa strašne zamiluje a opustí kvôli mne tú blonďatú potvoru a sme pri bazéne na lehátku a robíme ten petting (ako sa píše v Brave na stránke Láska, sex a něžnosti). Viac nie, na to som predsa len ešte príliš mladá. Ale keď budem staršia (asi tak dvanásť), tak samozrejme nebudem robiť také drahoty!
Stavali sme típí, viazali uzly a večer sedeli okolo indiánskeho ohňa, ale ja som to všetko vnímala cez nádherne ohlupujúcu hmlu. Som zamilovaná! Vedela som presne, že toto je ten pocit, o ktorom sa všade hovorí. Aj keď som bola prekvapená, že to, čo sa popisuje ako „motýliky v bruchu“, ja prežívam ako dobrú boxerskú šupu päsťou rovno do žalúdka – vždy, keď sa Zbožňovaný objaví nablízku. Keď odišiel (fuňa pri autobuse srdceryvne rumádzgala a okázalo ho ovíjala ako chobotnica – aby bolo jasné, čí ten opálený fešák je), teplá bolesť sa mi slastne rozliala v srdci a vedela som, že už nič nebude také, ako predtým. Teraz som už dospelá.
Po tomto zážitku som sa zamilovávala už celkom bežne. Dalo by sa povedať- profesionálne. Aj s básňami a tým všetkým. Aj s anonymným telefonovaním (a rýchlym položením slúchadla, samozrejme). Moje romantické sny sa vždy motali okolo tých lodí, bazénov a potupne opustených bývalých frajeriek. Ani po tisícich reprízach ma neomrzelo sledovať, ako na mojom vnútornom videu beží moja erotická story.
Zamilovávanie mi totiž nikdy nezovšednelo. Keď jem dvadsiaty krát suši, keď stý krát vidím Flashdance, kedysi také intenzívne pocity blednú, stávajú sa šedými a nudnými. Zívačka, no. Nabudúce poďme radšej do arabskej reštiky, okej?
Ale zamilovanie sa je vždy pecka medzi oči. Zamilovať sa znamená zabudnúť, že bývam sto rokov s rodičmi v malom byte, že mám blbú prácu a žiadne prachy a že ešte včera mi rodiť deti na tento hnusný svet pripadalo sebecké a absurdné. Všetky slová sú málo, keď sa zamilujem. Sú tak mdlé a bez vône v porovnaní s realitou, že aj ja (áno, ja, taká pyšná na svoje literárne schopnosti) ostávam v nemom úžase nad svojou náhlou tuposťou - ako mám sakra exaktne vyjadriť, čo cítim?! Proste keď sa zamilujem, nespím a nežerem, kašlem na všetko, zabudnem, že som feministka, kľudne pretelefonujem majlant (ja, povestný žgrloš!), rútim sa s prisprostastým úsmevom v ústrety nádhernej budúcnosti a nechápem, ako som mohla byť ešte včera taká cynická a povrchná a kritizovať nejakú podružnosť typu byrokracia na úradoch. Úplne vypustím z hlavy, že z princípu neznášam presladenosť a banálnosť „romantických“ kecov a že prekomercionalizovanými sviatkami typu Svätý Valentín zo zásady pohŕdam.
A keď privriem oči, tak dokonca trochu odpadávam. Ešte že nie som chirurg. Alebo žeriavnik.
Všetko je zrazu dokonale prirodzené a v harmónii. Vláčne plávam v mede. A dokonca sa ani nepýtam to, čo sa pýtam teraz (takúto zamilovanosť som totiž už nejaký čas nepocítila) – prečo to sakra nevydrží aspoň trošinku dlhšie?
