Stalo sa to takto - presťahovala som sa k milému. Do mestského, tehlového domu. Rovnako na šieste poschodie, ako v rodičovskom dome. Takže žiadna zmena, hovorím si. Lenže u nás v Petržke trvala cesta výťahom uspokojivých niekoľko sekúnd. Tu trvá asi tak pol života.
U rodičov sme mali výťahy dva - jeden veľký, v ktorom sa dalo kolobežkovať a jeden malý, do ktorého ste museli dať bicykel na stojáka. V mojom novom obydlí sa nosia bicykle do bytov na chrbtoch. A „malý" tu znamená taký malý, že ak vo výťahu nejdete sám, máte problém.
A to je práve príčinou mojej fóbie.
Výťah je taký malý, že ak doň vojdete dvaja, stávate sa prakticky milencami. Čo je možno málinko zvláštne, keď je vašou spolucestujúcou sedemdesiatročná babička.
Vaše dychy sa spoja (áno, presne viete, čo mal ten druhý na raňajky. Predvčerom.), vaše telá sa navzájom ohrievajú živočíšnymi energiami a ak nestojíte celkom bez pohnutia, nevyhnete sa dokonca istému treniu. Nacvičila som si preto postoj „paralýza horných aj dolných končatín", ktorý mi pomáha prežiť to výťahové martýrium.
Cestovať v uzavretom priestore s cudzím človekom je špecifická sociálna situácia. Ste v podstate násilne uvrhnutí do čohosi veľmi neprirodzeného - delíte sa o maličké teritórium s príslušníkom iného kmeňa. Vaše naturálne, miliónročné pudy vám hovoria: zabi ho, chce ti ukradnúť ženu/oheň/sušené mamutie stehno. Lenže to nemôžete urobiť, tak si na prežitie vytvoríte taktiku. Taktika v petržalskom panelákovom výťahu bola jednoduchá - otočiť sa tak, aby ste si uchránili čo najväčší kus teritória. Dokonca ste sa mohli otočiť chrbtom vášmu nepriateľovi, a tak ste mu dali najavo, že nemáte záujem o otvorený boj. Pokojne ste prečkali cestu výťahom, pohľad upretý na okienka, za ktorým ubiehali betónové bloky poschodí.
Ak by som sa v dome, kde bývam dnes, pokúšala otočiť chrbtom, vyznelo by to prinajmenšom bizarne. Skôr ako psychiatrická porucha. Zadkom by som totiž odtláčala spolucestujúceho a tvár by sa mi ocitla nebezpečne blízko osoplenej výťahovej steny.
Takže jediné, čo ostáva, je snažiť sa čo najmenej hýbať a sklený pohľad upierať niekam na rameno vášho nanúteného blížneho. Ale to ticho je úplne pekelné.
Spočiatku som sa to snažila všelijako riešiť. Preklenúť to príšerné dusno, ktoré nastalo medzi mnou a mojím spolutrpiacim. „Jéj, aký máte krásny šál!" Dievčina si viditeľne oddýchla. „Však? Všetci mi ho chvália..." Lenže to sa nedá použiť vždy. V lete ľudia šály jednoducho nenosia.
Až tu som spozorovala, koľko mužov pri dýchaní funí a píska im v nose! Neviem, ako sa v tom cítia oni, ale pre mňa je to príjemné oživenie nekonečnej cesty v tej plechovej škatuli.
Osviežujúco pôsobia aj malé deti a takisto psy. Pokiaľ to nie je ten osemdesiatkilový prerastený čuvač zo siedmeho, ktorému sliny tečú na moje semišové lodičky. Kým vyjdeme hore, stihne mi naliať do každej topánky zo dve slizké deci.
Alebo ten mrňavý teriér, ktorý sa bláznivo zamiloval do môjho predkolenia. Celú cestu na šieste zarputilo kopuluje. „Ale fuj, Samík," usmieva sa na neho panička, pričom sa viditeľne zväčšuje od pýchy. Aký je ten jej čokel KANEC.
Vďaka výťahu presne viem, kto aký deodorant používa. A tiež viem, kto ho (panebože!) nepoužíva vôbec.
Bývam tu už dva roky. Minule som sa zrazila s jednou susedou pri schránkach. Býva pod nami. „Jéj, dobrý, vy tu bývate? Ešte som vás tu nevidela..." Jasné, ale zato moju hruď máš preštudovanú dokonale, keďže máš meter šesťdesiat. Keby si chcela vidieť moju tvár, musíš sa vo výťahu zakloniť tak, že ti rupne v krčnej chrbtici.
Tak to robím jednoducho: chodím peši. Aj s nákupom. No a čo, že mám potom tlak sto na dvesto. Do výťahu vleziem, len keď sa dokonale presvedčím, že tam nie je nikto iný.
Bohužiaľ občas sa peklu nevyhnem - ten odporný výťah sa dá počas jazdy zastaviť trhnutím dvermi zvonka. Myslíte, že tí, čo pristúpia, počujú moje tiché zakňučanie?
