Psík mal okolo krku ufúľaný žltý obojok. Myslela som, že jeho majiteľ nakupuje v niektorom z obchodov. Tak sme čakali. Ja, podozrivo čupiaca pri vchode a on, zaťato a nepriateľsky na mňa gániaci. Po hodnej chvíli vyšla von jedna z predavačiek. „Zbytočne tu čakáte. Nemá majiteľa. Už pár dní tu pobehuje za ľuďmi. Myslím, že sa na neho chystajú tie cigánčatá,“ ukázala mi rukou obďaleč. Naozaj ich tam pár postávalo či pobiehalo pozorujúc ma, či ho tam nechám. „A to teda nenechám!“ prebehlo mi mysľou.
Za zjavného nesúhlasu mojich rodičov a nezjavného súhlasu môjho manžela putoval psík s nami do auta. Nikdy sme psa nechceli, tak sa naskytla otázka, čo s ním. Naša cesta viedla do jediného košického útulku. Tam ho odmietli prijať pre preplnený stav a prebiehajúcu parvovirózu u šteniat, ktorú by nezaočkované psíča nemuselo prežiť. O chvíľu sme teda sedeli doma. Ja, manžel a psík rôznych farieb a vzorov. Pozerali sme na seba a rozmýšľali. "Lepšie mu je u nás ako v kotlíkovom guláši." "Ale čo teraz s ním?" Aj psík sa pridal svojou troškou: „Kto ste čudní ľudia a prečo ma pozorujete? Radšej sa vycikám.“ A tak aj vykonal. Mlčky som zotrela mláčku z novej plávajúcej podlahy. Od toho dňa sme hovorievali, že sme ho dostali v akcii - ku dvom tričkám pes zdarma.
Prešiel týždeň. Rôznofarebný dostal meno Beny a párkrát po zadku. Vyhlásili sme si vojnu. Celé hodiny som s ním trávila vonku, aby prestal cikať v byte. On vždy statočne vydržal a ako správny gazda – doniesol domov. Červená od jedu, zrolovala som najbližšie noviny a poď ho za ním. V zlosti som sa šmykla na inej nenápadnej mláčke. Pristála som na zadnom svale sedacom. Smial sa mi. Až mu všetky hnedé bodky na bielych labkách nadskakovali. Na druhý deň sa pomstil. Moje obľúbené čierne lodičky zmenil na jeho obľúbené čierne hryzadlo. Takto harmonicky plynuli naše dni, týždne, mesiace...
Nedávno tomu bolo už šesť rokov, čo sme na seba prvýkrát nedôverčivo pozerali sediac uprostred obývačky. Šesť poučných rokov. Neviem, pre koho boli viac poučné, či pre neho alebo pre nás. Výchovnému procesu padlo za obeť niekoľko párov topánok. Potom sme ich na veľké čudo všetkých návštev dlhú dobu vykladali na najvyššiu policu na chodbe. Papierenský priemysel sme podporili nadpriemernou spotrebou toaletného papiera, vždy po príchode z práce bol byt starostlivo vyzdobený bielymi girlandami. Ak k nám niekedy prídete, toaletný papier si prosím vopred zoberte zo skrinky nad umývadlom. Naučili sme sa, že lepidlo a zelená farba idú ťažko dole zo srsti. Srsť ide ťažko dole zo zimného kabáta. A zimný kabát sa nenosí na venčenie do zablateného parku. Hnojivo na kvety sa nepije. Zjedené mikroténové vrecko vyjde von v presne rovnakej podobe, ako vošlo. Naozaj sa nerozkladá. Ľudia recyklujte! Kvety je potrebné pravidelne presádzať. Kradnúť jedlo sa síce nepatrí, ale za tú chvíľku rozkoše to stojí. Kto pchá hlavu do smetného koša, tomu na ňu spadne veko. Nie je slušné prehľadávať návštevám tašky. Je dosť nevhodné predvádzať im našu spodnú bielizeň. Kto zaspí pod nestabilným sušiakom na prádlo, môže sa zobudiť nemilo prekvapený. Hypotéza, že raňajky ponechané bez dozoru zjedli neznáme neviditeľné bytosti, sa nikdy nepotvrdila.
Ale zistili sme aj to, že jeden nemusí vedieť rozprávať, aby bol dobrým poslucháčom. Po náročnom dni v práci je pohladenie mäkkej srsti výborným relaxačným prostriedkom. Štyri nohy nie sú prekážkou zapojenia sa do futbalového zápasu detí u babky na dvore. A v ťažkých chvíľach to bol šťuchanec psieho ňufáka a dvoje verných očí, ktoré mi povedali: „Nebuď smutná.“ V ten dávny deň v čínskom obchode to bola rozhodne výhodná akcia.
