Skutočnosť je ale iná. Jedno si stanovíme ako ideu a druhé myslíme a konáme. No proste žijeme ako schizofrenici. Na jednej strane tvrdíme že je jedno ako sa kto oblieka a na strane druhej ľudí podľa oblečenia škatuľkujeme. No myslím že ani nie neprávom. Ideme po ulici a míňame ľudí. "Ach, ten chlapec v čiernom s melancholickým pohľadom, to bude emák. A tí dvaja v oblekoch, v ruke kufríky, s pohľadmi rozplývajúcimi sa v diaľavách budú určite Jehovisti." "Dobrý deň, môžte nám venovať chvíľku času? ..." "Bóóóže, tá je ale zmachlená! Výstrih až po kolená a suknička ako ušitá z babkinej okrajkovanej vreckovky! Tej bežia po rozume len celkom určité veci ..."
Tamtá holohlavá hlavohruď v čiernom tričku značky adidas pohľadom jasne naznačuje že si ide tvrdo za svojím cieľom. A ten mladý s dlhými dredami; stavme sa že to čo stíska v dlani je tráva.:-) Hentá bruneta v námorníckom tričku chce splývať s davom, keďže sa obliekla podľa poslednej módy ...
Mám pokračovať v tom ako podvedome i vedome odhadujeme ľudí kto sú zač podľa výzoru, teda aj podľa odevu? Ešte jednoduchšie je odhadnúť pracovné zaradenia, veď to často bije do očí už z diaľky a napokon to niektorí majú aj napísané priamo na prsiach.
Odevom môžme klamať o tom kto naozaj sme, môžme si obliecť niečo čo s nami nijako nerezonuje, a to často aj preto lebo vôbec netušíme kto sme, nemáme žiadne spojenie s našou dušou a už celkom nie schopnosť navonok demonštrovať to, čo práve vnútorne prežívame. To už nie je ako kedysi keď niekto zomrel a pozostalý svoj žiaľ ukázal čiernym odevom. Alebo chceme dať najavo svoju slávnostnú náladu a vyberieme sa na prechádzku v saku. "Pane, idete na súd, alebo čo to oslavujete?" Takto by sa pýtali susedia podivína ktorý sa oblieka tak, ako to práve cíti.
To že sa odevom aj klame je jediným kvázi dôkazom o neplatnosti tvrdenia že "šaty robia človeka" a že nejestvuje žiaden súvis medzi povahou človeka a tým ako sa obliekame. Takisto v neprospech šiat ako manifestácie duše hovorí jednoducho chýbajúci cit a vlastne aj schopnosť pre vyjadrovanie reči svojho vnútra. Ale čo chýba, to sa dá cvikom nadobudnúť. Lebo zatiaľ cit ľudí pre krásu a vkus v obliekaní diktujú módne trendy. Z mól módnych prehliadok sa dozvedáme čo by sa nám malo páčiť a čo by sme mali nosiť. Je to tak správne?
Dámy zvyknú tvrdo skritizovať niekoho kto sa že vraj nevie obliecť, hovoria že "tá vyzerá otrasne" a tá zas nemá vkus ... No meradlom tých ktoré kritizujú sú zas len cudzie direktíva "z hora", nie nejaké vedomé poznanie, nie nejaký objektívny vkus aby mohli posúdiť mieru estetického pôsobenia kritizovanej osoby na okolie.
Šaty robia človeka, oni ho dotvárajú. Človek nie preto, alebo nie len preto nechodí už nahý aby sa chránil. Veď ešte vždy sú tú kmene, ktoré aj keď nepoznajú odev, musia svoje telá ozdobovať farbou, perami a pod. Odev teda ako keby zobrazoval to netelesné, čo na človeku nevidno fyzickým zrakom. Tak ako našim predkom mizol mýtický svet pred očami a oni precitli v čistom fyzične, tak odev im bol náhradou toho kedysi viditeľného sveta ktorý bol súčasťou ich bytia, teda aj fyzického tela.
Odevom dávame najavo aj svoje skryté myšlienky a ani si to neuvedomujeme. Dobrý pozorovateľ ale vie z odevu a z celkového výzoru vyčítať kadečo. A vlastne podstatu človeka z odevu vieme čítať všetci. Čo ale ešte bráni priamemu prejavu v zovňajšku je aj hranie sa na niečo čo niesme, ostych, alebo proste nemáme odvahu ukázať sa výzorom akí naozaj sme. V dnešnej dobe kedy je Lož módou, je to ale bežné ...
