Presviedčam sa, ale že táto veta je pravdivá z vlastnej skúsenosti a z toho čo vidím okolo. Nárast psov na sídliskách je priamoúmerný k ochladzovaniu medziľudských vzťahov, k strate lásky medzi ľudmi ....
Láska a vernosť psov je pudová a je ľahko potom aj túto lásku opätovať bez problémov, bez konfliktov ako to u ľudí zvykne bývať. Pes bude za žrádlo oddaný a bude vás preto olizovať a "milovať", ale to je len pud, nič vedomé. Zas človek si naplní svoj pud obete voči nižšiemu tvorovi, ale len veľmi symbolicky.
Ľudia sú zložitý, riešiť s nimi vzťahy a lásku je zložité, ale so psami to tak nie je. A preto psíčkarenie je často len náhražka pravých citov, pravého rozvoja ľudskej citovosti a hlavne lásky.
Pes za žrádlo vás bude milovať, ale z človekom je to iné. Napríklad v partnerstve je treba veľa obetovať, zriekať sa, tolerovať. A u psa je to tak jednoduché ..... S ľuďmi je potrebné komunikovať a hľadať pôvod rozporov a to chce aj veľké sebazaprenie, potlačenie ega. To sa ale mnohým nechce, nedokážu to, so psami môžu zostať takí akí sú - egoisti a majú s pôžitok z "lásky", ktorý im zabezpečuje pudové zviera.
A nech si nikto nenahovára, že objavil lásku prírode a Bohu a že je viac človek, lebo má psa, a že je to čosi nové. Nie je. Staré kultúry už dávno uctievali zvieratá, Indiánky napr. dojčili šteňatá. Egypťania balzamovali státisíce mačiek, krokodílov, sokolov a pod .... V Indii je mnoho zvierat posvätných a nie je to len krava ....
Ale nebrojím proti láske k zvieratám ako takej. Sám mám psa, mám ho rád a hodne ho pozorujem .... Ten je agresívny, lebo sa bojí, agresia je zo strachu o svoj zánik ... Ale hneď prestane, ak obeť je k nemu milá, čosi mu dá .... Agresia ktorá má pôvod aj v strachu je padlou láskou a správanie psa to hrubo ilustruje. Sme v padlom svete a tak namiesto dobrovoľného odovzdávania sa jeden druhému je tu aj násilné zabitie a požrenie ....
Láska k nižším bytostiam je daná inštinktívne. Rodičia milujú svoje deti, lebo sú ich a majú sa o nich starať. Kde je tam ale sloboda? Kde je rozhodnutie sa pre tú lásku?
Z vývoja človeka badať postup k vedomej činnosti, spejeme k slobode dám tvoriť svoje rozhodnutia na základe jasných nazeraní, na základe poznania. A teda nestačí cudzí impulz vo mne, ktorý mi vyvolá príjemný pocit lásky, ale ja ako vyššia bytosť, ako človek, by som už mal sám sa pokúšať a vedome o vysoké ideály a cnosti, medzi ktoré patrí aj láska.
A ako tak sledujeme život, vidíme, že podstatou lásky je obeta. Kto miluje, ten sa obetuje, ten čosi zo seba obetuje, svoje ego, svoje neresti, teda zlo v sebe ....
A to je ťažké, alebo ťažšie ako život so psom. Nehovorím, aj toto je vzťah a čosi môže dať, ale vzťah s ľuďmi je viac!
Zviera od vás toho veľa nepožaduje, človek áno a životný partner zvlášť. V manželstve napríklad treba neustále obetovať svoj egoizmus, aby oheň lásky horel naďalej, vo vzťahu so psom to nemusíme .....
Jednoducho život mi ukazuje pravdivosť výroku, že: "Kto má rád zvieratá, nemá rád ľudí ......"
