Toľko obmedzenosti, koľko vidím okolo seba posledné dni som už nevidel veľmi dlho. Nejde o to, že by sme sa navzájom urážali, slovo obmedzenosť používam len v zmysle, aký to slovo má, ide o obmedzenie sa len úzky výsek svojho vnímania, priezor ktorým vidíme len malý výsek reality, podobne ako keby sme videli sloní chvost a z toho odvodíme, že presne takto vyzerá slon.
Keby sme v tuhých mrazoch vždy len jemne prečerili hladinu jazera, nezamrzlo by. Ale ak by sme sa na to vykašľali a jazero by zamrzlo, museli by sme do ľadu ťať sekerou, museli by sme použiť hodne sily a agresivity, aby sme do ľadu vysekali dieru.
Prv stačila jemnosť, ale disciplinovaná, pozorná, ale ak sme túto zanedbali, a my si chceme uloviť rybu, lebo inak zomrieme hladom, tak musí nastúpiť hrubá sila, agresivita ....
Všetko čo svojím duchom nezjemníme, k čomu nie sme pozorní, bdelí a vôbec vedomí, to padá a hrubne, "zo-psuje sa". Pocit sunáležitosti k celku, vzťah k niečomu vyššiemu čo nás spája a robí nás lepšími, ak toto nepestujeme, ak to nezahrievame dychom svojho ducha, jeho teplom, tak to upadá a mrzne, tvrdne, zozvierackuje sa to, satanizuje ....
A potom sa čudujeme - kde sa vzali tí náckovia? No my sme ich stvorili, naša ignorancia, naša duchovná lenivosť, naše padlé chtíče, naša pýcha, naše lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo ....
Lenže mimo symbiózu života, mimo Boha aj tak nič nejestvuje a aj to padlé, je len zamrznuté to dobré. V existencii jedna bytosť žije z druhej slobodne, v padlej forme je to už len vzájomné nevedomé a otrocké požieranie sa ....
V každej padlej forme je zakliata jej vysoká idea a celý náš zmysel života je o tom - oslobodiť túto ideu, túto Božiu iskru padnutú hlboko ...
A tak v pýche je ukrytá pokora, v lakomstve štedrosť, v závisti dobroprajnosť, atď .....
Všetko čo nám vadí v okolí, sú len naše projektované zlé vlastnosti. Väčšinou. A aj my sme sa podieľali na ich vzniku. A tak netreba odsudzovať ľudí, ktorí to preháňajú s patriotizmom, ale pochopiť príčinu vzniku tohto fenoménu a dokonca nájsť svoj podiel viny na tomto, lebo on tam je ....
Nestarali sme sa o blaho tejto krajiny, o spoločné blaho, ale postavili sme si pred seba filozofiu egoizmu, ktorý je údajne hybnou silou pokroku. Tento egoizmus sme si pre seba postavili ako zlaté teľa! Mrzli vzťahy, nikto, málokto prečieral hladinu jazera nášho spoločenského bytia chápavým umom a láskou a tak toto jazero, naša krajina mrzla ....
Lenže absolútna smrť nejestvuje a Existencia musí prísť na pomoc, ale už len agresívne búši, nie teplými dlaňami, ale horúcimi ako oheň päsťami!
Ale kto to chápe? Ego kričí, že vinný je zásadne ten druhý! A v takomto stave - nikto nieje vinný. Ako pštrosy strkáme hlavy do piesku pred realitou, a pred samými sebou. Hovoríme, že tu nechceme žiť. Však odíďme, ale nezabúdajme na to, že naše ľadové srdcia pôjdu s nami kdekoľvek a teda ak nezmeníme sami seba, peklo na Zemi bude pre nás všade!
Skrátka ak ste nepestovali zdravý patriotizmus, dostihol vás chorý a to je celé ......
