Spoločnosť Meta zavádza inovácie. Ruší overovanie faktov a vraj chce zaplaviť sociálne siete umelou inteligenciou a falošnými účtami. Aspoň to nedávno uvádzal portál ČT24 - Věda. Ešte viac ako doteraz? Sociálne siete spravili ďalší krok na ceste k Orwelovskej dystópií, alebo tento článok som chcel nazvať aj o toxicko-informačnom bahne postfaktickej doby.
Tento článok je dostatočne dlhý a nudný na to, aby ho väčšina dočítala do konca. A presne o tom chcem písať. Žijeme v dobe, kde sa podstatné informácie topia v gigantickom informačnom oceáne fake news, bulváru a inej toxickej brečke. Veľmi žiadanou, vzácnou a nedostatkovou komoditou sa nestávajú informácie samotné, ale pozornosť a čas. Schopnosť udržať pozornosť sa stáva ťažkou aj z titulu pretlaku informácií... Máme obavy, že zabíjame čas nad niečím, čo mi neodhalí to čo som chcel vedieť. Inými slovami možno existuje XY článkov na webe, ktoré Vám informáciu z nadpisu podajú lepšie ako ja. Preto ste neistí, nechcete dočítať dokonca a možno ste sa nedočítali ani sem a článok ste dávno vypli, lebo ste čakali niečo záživnejšie.
Veľa počúvame o tzv. postfaktickej dobe. Aká je to doba? Čím sme zaplavovaní viac informáciami, tým menej toho paradoxne vieme. Sociálne siete dnes vytvárajú každému jeho realitu na mieru. Topíme sa tak vo svojej realite bez možnosti diskusie, či konfrontácií iných názorov. To nás zabíja. Tí menej chápaví ľudia, dokonca neveria ani vlastným zmyslom. Áno až tak ďaleko to zašlo. Ľudia čo zomierali na pľúcnej ventilácií počas Covidu19 a predtým sledovali svoju „alternatívnu“ realitu, dokonca ani pod ťarchou vlastnej smrteľnosti, neverili v existenciu choroby, ktorá ich zabíja. Je dokázané sociologickými a psychologickými pokusmi, že ak sociológ robí výskum v miestnosti s 19 dohodnutými komparzistami, ktorým ukazuje fotografiu mačky, ktorí budú skalopevne tvrdiť že vidia psa, tak ten 20 človek, ktorý je skutočným predmetom pokusu, naozaj pod ťarchou okolností povie, že vidí psa aj keď vidí mačku.
Ľudská realita dokonca aj vnímaná zmyslami teda nie je daná fyzikálnymi zákonmi vnímania reality! Zrejme záleží aj od kontextu, emócií a okolnosti. Konformita. Snaha prispôsobiť sa svojej skupine. Na tom by nemuselo byť nič zlé ale v časoch algoritmov sociálnych sietí sa mnohí filozofi právom domnievajú, že to môže byť cesta do pekla.
Keď zadáte do googlu alebo youtube „zmena klímy“ dostanete výsledok podľa napr. bydliska ktorú takí giganti ako facebook, google, youtube sprostredkujú. Každý človek má svoju vlastnú realitu a vlastné fakty. Píše napr. Jeff Orlowski: The Social Dilema. Napr. Jiří Přibáň: Sociálne siete ako Facebook, Instagram, Twitter nesprostredkovávajú orientáciu v politickom a verejnom chaose ich algoritmy si nás usporadúvajú do sociálnych bublín, v ktorých sa všetci cítime dobre, lebo sme medzi svojimi a potvrdzujeme si vlastné politické a iné predsudky. O tom prorocky napísal už napr. aj klasik Nietzsche: „Najjednoduchší spôsob ako skaziť mládež, je naučiť ju obdivovať tých, ktorí myslia im podobne, a nie tých, ktorí myslia inak.“
Tomáš Sedláček, český filozof napr. v druhej časti knihy Druhá derivace touhy píše, že už v Biblii nájdeme: „železo ostrí železo“, Sokrates si napr. na triedenie svojich názorov vyberal tých najschopnejších oponentov, ktorých si nesmierne vážil. Tomáš Akvinský zas argumenty svojich protivníkov popísal lepšie ako oni sami a Platón tvrdil, že poznanie či pokrok môžu nastať len v dialógu. Pokiaľ človek vyhľadáva ľudí iba s rovnakými názormi či vierou, urobí lepšie, bude sa sústrediť len na svoj tieň. Ten mu totiž vždy bude pritakávať najochotnejšie.
V kontexte týchto informácií sa skúste pozrieť do nášho verejného priestoru. Je úplne jedno, či si zoberiete hlavné média, či nejaké alternatívne platformy po posledné Youtube kanály, či blogy. 99% je to potľapkávanie si po ramene a utvrdzovanie si vlastných názorov. Akoby povedal Tomáš Sedláček, honíme vlastný tieň. Ja osobne som nevidel žiadnu diskusiu vo verejnom priestore, kde by spolu diskutovali nejakí názoroví oponenti. Až na jeden formát ministerstva, kde spolu diskutovali Kňažko, Banáš, Daniš a tuším niekto z denníka N Šnídl, ktorý bol veľmi dobrý a hovoril presne aj o sociálnych sieťach a ich algoritmoch. Ale takýchto formátov potrebujeme v dnešnej dobe ako soľ. Prečo sa to nedeje? Komu prospeje ak sa budeme viac uzatvárať do svojich bublín ? A kto to spôsobil vo svojej prapodstate?
Ak opomenieme arogantný fakt, že vládna moc odmieta chodiť do kritických médií, čo je v demokracii neprípustné, lebo už zo svojej podstate je vláda v demokracii volená ľudom, a teda sú to zástupcovia nás všetkých. Povinnosť naším služobníkom káže, aby sa nám zodpovedali, a teda odpovedali aj na kritické otázky. Bohužiaľ tu ľudia už stáročia vnímajú niekoho kto má akúkoľvek, štátom danú moc, ako niekoho „nadradeného“ azda prežitok aristokracie či feudalizmu?
Tu je zrejme vinník celkom jasný. Zrejme sociálne siete. Filozof Václav Bělohradský hovorí o vzniku tzv. digitálneho davu. Dav digitálny. Expanzia symetrickej, nefiltrovanej komunikácie prudko znížila náklady na autorské písanie. Ktokoľvek môže byť autorom a šíriť svoje „názory“ neobmedzene, zároveň ale prudko vzrástla komodita pozornosti publika, pozornosť k „hlbokému čítaniu“ označované v niektorých médiách napr. ako „long read“. Lacná , masová produkcia, instantných, jednoduchých informácií , prudko oslabila schopnosť prečítať text v jeho kontexte, udržať pozornosť a porozumieť mu! To je nakoniec niečo, čo konštatujú aj testy školstva PISA. V porozumení textu sme na tom naozaj veľmi zle! Spôsobuje to pretlak informácií ? Nepokojnosť, úzkosť že nám v náplave informácií unikne nejaká podstatná informácia? Nazval by som to osobne „informačná úzkosť“.
Bělohradský dodáva, že v mediasfére, kde sa spiklenecké teórie miesia s faktami a podstatnými informáciami sa verejná mienka rozpúšťa v akejsi toxickej brečke.
Je desivé, že spoločnosti ako Facebook a Google budú vystupovať ako zástupcovia šerifov. Budú(sú?) schopní analyzovať komplexne našu súkromnú elektronickú korešpondenciu, aj keď o tom nebudeme vedieť. Týmto spôsobom sa nedostanete bližšie k organizovanému zločinu. Iba nejaký automat nespravodlivo obviní tisíce užívateľov. Napr. fotky vášho dieťaťa z bazénu ktoré pošlete v rodinnom chate. Napísal aj Patrick Breyer nemecký, pirátsky europoslanec. Iný europoslanec Jan Vobořil v Deníku Referendum upozorňuje na hrozby so systémami na automatické rozpoznávanie tváre: Okrem zásahu do súkromia to znamená tiež zásah do ďalších práv, ktoré súvisia so snahou človeka vyhýbať sa problémom, teda autoregulácie chovania či autocenzúra. „Pokiaľ budem predpokladať, že sa moja tvár ocitne v databáze nejakých demonštrantov, skôr sa rozhodnem tú demonštráciu nenavštíviť. Takáto autoregulácia obmedzuje nie len jedinca, ale nakoniec aj celú spoločnosť a jej demokratické fungovanie.“ Napr. aj systém Pegasus od izraelskej firmy NSO , ktorá predala svoje systémy rôznym vládam. Firma sa obhajuje, že svoje sledovacie zariadenia predáva len vládam starostlivo prevereným a na boj s organizovaným zločinom a terorizmom. Ale táto teória pokulháva, a o tomto systéme sa hovorilo aj na Slovensku. Okrem toho nie je dosť dobre jasné, ako by mala súkromná firma preverovať bezúhonnosť nejakej vlády.
Aby som to zhrnul, tak postfaktická doba je dvojsečná zbraň. Jednak nám sociálne siete zrejme ničia verejnú diskusiu a rozkladajú spoločnosť (v mene zisku pochopiteľne) a jednak sú vhodným nástrojom na sledovanie a špehovanie pre rôzne vlády a bezpečnostné agentúry, demokratické a samozrejme aj autokratické. Tieto giganty už patria medzi umelé, globálne hyperobjekty. Ich ekonomická sila je obrovská. Preto je vyriešenie aj tohto problému v nedohľadne. Ale aj to spôsobuje, že posledné dekády demokracia a sloboda eroduje stále viac a viac.
