My deti beháme dnu a von ako na ihlách, sme hladné, pretože v tento deň pôstujeme všetci a zároveň plné očakávaní. Všetky zmysly máme zapojené na maximum. Občas sa niektorý z nás tichúčko prešupne do najväčšej izby v dome.Tajný posol má za úlohu zistiť, či už Ježiško dorazil a priniesol darčeky aj k nám. Chvíľa napätia a vždy sklamanie na našich tvárach, keď jeden z bratrancov alebo sesterníc pokýve hlavou, že nie. Nechápeme, ako je možné, že len babka vždy presne vie, kedy sú už darčeky pod stromčekom? Pod stromčekom, na ktorom nie sú žiadne gule z obchodu, ani umelé girlandy. Pod stromčekom, ktorý je vyzdobený všetkým čo sme vyrobili, papieroví anjelikovia, usušené kolieska pomarančov, uháčkované srdiečka, malé jabĺčka, medovníčky, mohli sme zavesiť na stromček všetko, čo sa nám páčilo, bol pre nás a pre Ježiska, nie pre časopisy o bývaní. Pod nim samozrejme kôš s darmi pre Pána, obrovský chlieb, kus šunky vyudenej vzadu vo dvore, jabĺčka, koláče, víno ... a staručký Betlehem.
Sadáme si k obrovskému stolu (vlastne zloženého z dvoch), a aj tak najprv jeme my deti, lebo by sme sa nezmestili. Navykli sme si, jedávame takto veľa krát do roka, vždy je príležitosť sa spolu stretnúť. Vianoce sú však povýšením niečoho samozrejmého, rodinného o tie krásne očakávania, ktoré sme v sebe mali. Deti aj dospelí. Chvíľami už fakt strácame trpezlivosť, otravujeme, kedy už? kedy už? ... Babka sa nám snaží chvíle čakania skrátiť rozprávaním o Ježiškovi. A potom to úžasné vzrušenie, keď vnútri v dome zazvoní zvonček a babka oznámi, že veru UŽ. A to už je potom o híkaní a smiechu, o bozkoch a ďakovaní na všetky strany, rodičia s napätím čakajú na otvorenie darčekov ratolestí a spokojne sa usmievajú, keď deti výskajú a ukazujú si darčeky. Rozprávanie, hranie a vytešovanie trvá aj niekoľko hodín, kým deti nepadáme od únavy a dospelí vďaka nám tiež, takže sa ideme poskladať do spální ako haringy.
Milovala som Vianoce ako dieťa a milujem ich aj dnes ako mama a partnerka. Vždy ma však veľmi zamrzí, keď niekto povie, že Vianoce neznáša, nech už je po nich. Prečo, veď je to nádherný sviatok o pohode, láske, rodine? (Idealista a snílek sa vo mne nezaprie nikdy.)
Naozaj ešte je?
Konzumné reklamy na Vianoce nás ohlupujú už od konca októbra, sršia na nás zo všade, nedá sa skryť. Pocit sviatočnosti a očakávaní či chceme alebo nechceme, rozplynie sa vo zvukoch a obrazoch nekonečných vianočných ponúk a v deň D cítime nechuť k všetkému, čo pripomína Vianoce. V tomto hektickom živote je veľa ľudí takmer celý rok rozutekaných mimo rodiny, kolegovia a cudzí ľudia sa niekedy stávajú bližšími ako vlastná rodina. Pre nich sú potom sviatky naozaj len umelým predstieraním teplých rodinných vzťahov, ktoré už stihli kdesi na cestách a hoteloch vyprchať. A aj v rodinách, kde vzťahy fungujú ako majú, pracovné vyťaženie, ktoré sa väčšinou ku koncu roku všade kumuluje, spôsobuje, že sa príprava zvrhne na jeden mamutí stres. Ten sa potom veľmi ťažko z minúty na minútu zamieňa za úsmev a pohodu, keď sa vlastne zastavíme až v momente, keď si sadáme k šterovečernému stolu, niektoré gazdiné sa nezastavia ani vtedy. Nevieme si užiť tú pohodu naozaj v pohode, toto som zažívala aj ja.
Nie, Vianoce by nemali byť o podprahovo motivovaných reklamných tlakoch skrývajúcich sa za slová láska, pohoda, ... ale aj za reklamami (ich tvorcami, objednávateľmi, aj vysielateľmi) sú len ľudia ako ja alebo vy.
Nie, Vianoce by nemali byť o umelých predstaveniach šťastnej rodinky ... ale sú to ľudia, čo sa sami rozhodli, že dali prednosť kariére, peniazom, kanceláriou, hotelom pred láskou rodiny.
A Nie, Vianoce by nemali byť o umelo vyšpičkovanej dokonalej vianočnej atmosfére, ktorá má ale ďaleko od pohody ... ale je to opäť o ľuďoch, vedení vo firmách, ako sa nastavili uzávierky, termíny úloh, akcií na maximalizáciu zisku a človek alebo takéto podmienky akceptuje s tým, že často ešte 23.12. maká v práci alebo môže ísť.
Takže, kto nám ukradol Vianoce? MY, ĽUDIA ...
... napriek tomu ich stále milujem, možno preto, že si môžem kedykoľvek spomenúť na Vianoce, keď pohoda, pokoj, láska a rodina boli skutočné a takmer hmatateľné. Pripomínam si ich aj tým, že babička má u nás na stole vždy prestreté, aj keď už roky medzi nami nie je a stromček mi vždy zdobí síce pre mnohých asi nevkusný 50 ročný špic, ale pre mňa najvzácnejší, používala ho ešte moja babička. A ak ešte pre niekoho z vás sú Vianoce skutočne POHODOU a LÁSKOU a darí sa vám vyhýbať všetkým vianočným zlodejom, teším sa, nenechajte si ich vziať.
