Juditka Hitková
Každá potrebujeme svoj babinec
Nikdy som nebola tzv. „babincový“ typ, veľa žien po kope bolo pre mňa ako byť v cudzom štáte, ktorého jazyk poznáte veľmi málo alebo ako byť ryba v malej vode. Hádam rozumiete.
Som kvapka vo vesmírnom mori ... pre niektorých aj malým vesmírom ... Zoznam autorových rubrík: Poetry experiment, Príbehy čajovne, Moje pasie, Súkromné, Zamyslenia
Nikdy som nebola tzv. „babincový“ typ, veľa žien po kope bolo pre mňa ako byť v cudzom štáte, ktorého jazyk poznáte veľmi málo alebo ako byť ryba v malej vode. Hádam rozumiete.
Čajovňa ako veľakrát predtým, rozkvitla seminárom Martinky, je to ňou. Žena, ktorá pod pokojným a vyrovnaným zovňajškom skrýva krásne a zároveň pocity rozbúreného mora. Prešla si svojou Cestou ...
S priateľom sa dosť často naťahujeme pri vtipno - zábudlivých situáciách, že čo by jeden z nás robil bez toho druhého, že určite by chodil celý život v kruhu a nevymotal by sa.
Veľa krásnych ľudí sa premelie mojou čajovňou, keď píšem krásnych, nemyslím tým top modelky a modelov. Myslím tým ich láskavosť, ktorú rozdávajú, krásnu dušu, ktorou obdarúvajú svoje okolie, sebadôveru, ktorou povzbudzujú druhých.
Žani, priateľka, aká sa hľadá dlho, v pote, ale stojí za námahu. Boli sme aj kolegyne, podriadená a nadriadená, či spolupodnikateľky, žiadna z nástrah neoslabila naše priateľstvo. Ak človeka sprievodca Osud k takému priateľovi nikdy neprivedie, je to veľká ujma. Ale výkon a kompetencie Osudu sú vraj tabu, viac nekomentujem.
Zuzanu Minarovičovú (nevolám ju Zuzka zámerne, mám ju rada, je to však žena osobnosť), poznám dlho, 29 rokov je dosť dlho, viac ako 2/3 môjho života. Často spomínam na naše stredoškolské úlety na vinné striky do Zlatého slnka pod hradom. Bola to papuľa, priama, vždy vedela čo chce, mala môj obdiv. Ja som síce tiež vedela čo chcem, ale takým diskrétnym, nečujným spôsobom, dnes som myslím ďalej.
Písať, či nepísať? S chuťou začnem, rozpísané myšlienky však vždy končia zatvorené v notebooku. Vyhrával pocit, že všetko, o čom by som mohla písať, je príliš banálne. Mnohí prežívajú silné veci, krásne i tragické a nepíšu o nich. Kam sa hrabem? Nedávno mi však prišiel milý pozdrav cez sme blog „pekne citanie,dievcina..pokracuj:-))“ a ja, že hádam aj začnem. Odpoveď: „nehadaj, pod!“ ... idem.